Neoterici: Rozdiel medzi revíziami
| Riadok 51: | Riadok 51: | ||
== Literatúra == |
== Literatúra == |
||
* {{Citácia knihy |
* {{Citácia knihy |
||
| priezvisko = Conte |
| priezvisko = Conte |
||
| meno = Gian Biagio |
| meno = Gian Biagio |
||
| odkaz na autora = |
|||
| prekladatelia = Dagmar Bartoňková et al |
|||
| titul = Dějiny římské literatury |
| titul = Dějiny římské literatury |
||
| vydanie = 1 |
| vydanie text = Vyd. 1. |
||
| typ vydania = |
|||
| miesto = Praha |
| miesto = Praha |
||
| vydavateľ = KLP |
| vydavateľ = KLP |
||
| ⚫ | |||
| ⚫ | |||
| počet strán = 790 |
| počet strán = 790 |
||
| strany = |
| strany = |
||
| ⚫ | |||
| ⚫ | |||
| jazyk = po česky |
|||
}} |
}} |
||
Verzia z 13:03, 26. júl 2017
Neoterici, singulár neoterik (z gréckeho νεωτερικοι) alebo neoterická škola básnikov bol avantgardný smer v literatúre počas antiky. Označuje ako mladorímska škola (poetae novi) a v rímskom prostredí sa presadzuje počas 1. storočia pred Kr; názov pochádza od Cicera a bol myslený ironicky.[1]
Neoterická poézia znamenala významný posun od tradičných básnických tém aj foriem, ktoré predstavoval predovšetkým Homér a jeho epika. Vzletné, rozsiahle eposy s mytologickými námetmi nahradili noví básnici menšími útvarmi osobného rozmeru. Na jednej strane sa tým priblížili bežnému životu a bežnému jednotlivcovi, na strane druhej sa ale pokúšali dosiahnuť v kratších básnických útvaroch metrickú a formálnu dokonalosť, a to viedlo nutne k vnútornej zložitosti ich tvorby. Niektoré básne, hoci krátke, tak vyžadovali komentár, aby im bolo možné porozumieť.
Vznik mladorímskej poézie v Ríme súvisel s problémamy v republike a kritikou gréckych klasikov a domácej tradicíe.[1] Rovnako ako helenistickí hegemóni, rímski diktátori, triumvirovia a neskôr cisári neboli ochotní počúvať kritiku namierenú voči svojej osobe. Pokiaľ sa básnici chceli vyhnúť nepriateľstvu mocných a prípadných následkov, museli očistiť svoje verše od všetkého, čo by mohlo mať politický podtón.
Boli predstaviteľmi rímskej aristokracie, ktorá sa až do tejto doby zaujímala o literatúru minimálne a dávala prednosť kariére v politike alebo armáde. Odmietnutie negotia (verejnej kariéry) na úkor otia (doslova záhaľka, voľný čas, teda život vyplnený inak ako verejnou činnosťou) vyplývalo z nepokojných pomerov v republike, kde tradične vládnúca aristokracia bola nahrádzaná niekoľkými jednotlivcami a kde sa akákoľvek politická angažovanosť v neistom boji viacerých strán stávala nebezpečnou. Odchod z politickej scény a jej nahradenie básnictvom bol spôsob, ako vyjadriť nesúhlas s pomermi.
Najvýznamnejší predstavitelia mladorímskej školy sú:
- Gaius Valerius Catullus (jedine jeho poézia sa zachovala do súčasnosti[2])
- Gaius Helvius Cinna
- Publius Valerius Cato
- Marcus Furius Bibaculus
- Quintus Cornificius
- Publius Terentius Varro Atacinus
- Gaius Licinius Calvus (najobľúbenejší básnik z neoterikov[2])
Referencie
- ↑ a b NEOTERIKOVÉ. In: KUŤÁKOVÁ, Eva; VIDMANOVÁ, Anežka, a kol. Slovník latinských spisovatelů. 2. přeprac. a dopl. vyd. Praha : Leda, 2004. 671 s. ISBN 80-7335-042-4. S. 417-418. (po česky)
- ↑ a b ŠUBRT, Jiří. Římská literatura. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2005. 502 s. (Sborníky, slovníky, učební texty; zv. 26.) ISBN 80-7298-095-5. S. 93-94.
Literatúra
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.