Mikojan-Gurevič MiG-21: Rozdiel medzi revíziami
rozšírenie |
→Používatelia: rozšírenie |
||
Riadok 85: | Riadok 85: | ||
* {{minivlajka|Bulharsko}} [[Bulharsko]] |
* {{minivlajka|Bulharsko}} [[Bulharsko]] |
||
: Bulharské vzdušné sily obdržali prvé MiGy-21F-13 v lete 1963 a nahradili staršie [[MiG-19|MiGy-19]]. V roku 1974 boli všetky stroje MiG-21F-13 preradené k prieskumnej jednotke a vybavené kamerami a fotoaparátmi. Tieto stroje boli v službe do roku 1988. V roku 1965 bolo dodaných 12 ks MiG-21PF a tiež prvé stroje MiG-21PFM. V roku 1969 boli prieskumnej eskadre 1/26 priradené prvé MiGy-21R, ktoré boli vyradené až v roku 1995. V roku 1969 boli dodané aj 12 ks MiG-21M, ktoré na základni Graf Ignatievo nahradili zastaralé [[MiG-19]]. Onedlho ich nasledovali ďalšie stroje tejto verzie, ktorá bola zo všetkých slúžiacich používaná v bulharskom letectve najkratšie, pričom ju vyradili v roku 1990. Na začiatku 70. rokov 20. storočia boli obstarané prvé dvojmiestne MiG-21US, ktoré medzi rokmi 1974-1982 doplnili vylepšené MiG-21UM. Medzi rokmi 1983-1985 začal byť zavádzaný MiG-21bis. Po tom čo [[ZSSR]] dodal ďalších 36 ks MiG-21UM malo celkovo Bulharsko vo výzbroji vyše 200 ks MiG-21, z ktorých v polovici 80. rokov bolo 150 ks v prevádzke. Po páde komunistického režimu, rozpustení [[Varšavská zmluva|krajín Varšavskej zmluvy]] a obmedzeniach zbraní boli vyradené verzie MiG-21PF, MiG-21PFM a MiG-21M. Na základe zmluvy regulujúcej konvenčné vojsko v Európe boli MiGy-21bis zbavené možnosti niesť nukleárne zbrane a iné MiGy-21 boli odzbrojené a označené ako MiG-21-UM-2. Keďže Bulharsko nemalo financie na obstaranie nových stíhačiek, boli modely MiG-21bis ponechané v službe a v roku 2007 časť z nich modernizovaná inštaláciou [[GPS prijímač|GPS príjmačov]], transpondérmi a záznamníkmi letových údajov a tie spolu s MiG-21UM slúžia dodnes. |
|||
* {{minivlajka|Kambodža}} [[Kambodža]] |
* {{minivlajka|Kambodža}} [[Kambodža]] |
||
* {{minivlajka|Chorvátsko}} [[Chorvátsko]] |
* {{minivlajka|Chorvátsko}} [[Chorvátsko]] |
Verzia z 20:29, 30. september 2012
MiG-21 | |
MiG-21MF Vzdušných síl SR | |
Typ | stíhacie lietadlo |
---|---|
Výrobca | Mikojan-Gurevič |
Konštruktér | Arťom Mikojan |
Prvý let | 14. februára 1955 (Je-2) |
Zavedený | 1959 (MiG-21F) |
Vyradený | 90. roky (Rusko) |
Charakter | stále v službe |
Hlavný používateľ | Sovietsky zväz Poľsko India Rumunsko |
Výroba | 1959 (MiG-21F) do 1985 (MiG-21bis) |
Vyrobených | 11 496 (10 645 ks v ZSSR, 194 ks v ČSSR, 657 ks v Indii) |
Varianty | Čcheng-tu Ťien-7 |
Mikojan-Gurevič MiG-21 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-21) (v kóde NATO: "Fishbed") je sovietska nadzvuková viacúčelová stíhačka používaná od začiatku 60. rokov dodnes. Bola a ešte aj dnes je používaná letectvami viac než 30 krajín, kde úspešne slúži už takmer 50 rokov, keďže v mnohých parametroch (najmä v rýchlosti prevyšujúcej Mach 2) predstihla aj omnoho neskôr skonštruované lietadlá. Bolo vyrobených viac než 10 000 kusov týchto lietadiel, čo z neho robí najvyrábanejšie nadzvukové lietadlo na svete. Bolo nasadené vo viacerých ozbrojených konfliktoch. Mimo iného vo viacerých arabsko-izraelských vojnách, či vo Vietnamskej vojne.
Vznik a vývoj
MiG-21 nadväzuje na konštrukcie experimentálnych strojov Je-2, Je-4, Je-2A a Je-5 odvodených od stroja MiG-19, ktorý v tej dobe ZSSR úspešne používal. Prvý let prototypu Je-4, s pilotom Grigorijom Sedovom sa uskutočnil 16. júna 1955. Konštruktéri počas vývoja stroja aplikovali trojuholníkové delta krídlo, ktoré zapadalo do koncepcie a bolo výhodné pri stúpaní. So skúseným pilotom a vhodnou výzbrojou mohol byť MiG-21 nebezpečný pre ktorúkoľvek vtedajšiu stíhačku. Pri vývoji budúceho MiGu-21 bol vytvorený aj prototyp Je-6, tento stroj bol síce v priebehu skúšok zničený pri havárii, pri ktorej zahynul aj skúšobný pilot Vladimir Nefedov, ale položil základy ku vzniku nového Je-66, na ktorom bolo dosiahnutých viacero rekordov potvrdených medzinárodnou organizáciou FAI. Sériová výroba lietadiel, ktoré boli v priebehu výroby upravované a modernizované pre aktuálne potreby sa začala v roku 1959. MiGy-21 sa v ZSSR vyrábali v Moskve, Gorkom (dnes Nižný Novgorod) a v Tbilisi.
Nový sovietsky stíhací stroj, porovnateľný s americkým strojom F-104 Starfighter, či francúzskym Dassault Mirage III, bol prvou sovietskou konštrukciou, ktorá skĺbila vlastnosti klasického so záchytným stíhačom. Prvé verzie MiGu-21 mohli niesť riadené strely K-13, ktoré boli ukoristenou kópiou amerických AIM-9 Sidewinder. Celkovo však nové MiGy spočiatku neboli príliš úspešné. Rakety K-13 sa ukázali byť ľahko vymanévrovateľné v boji, čo sa ukázalo najmä počas bojov na Blízkom východe a vo Vietname. Naviac prvá sériová verzia MiG-21F-13 nemala zabudovaný radar, čo mu umožňovalo pôsobenie len počas dňa a za dobrého počasia. Konštruktéri preto MiG-21 postupne modernizovali.
Podobne ako iné lietadlá konštruované ako záchytné stíhačky aj MiG-21 mal krátky dolet. Stroj mal navyše spočiatku vstavanú konštrukčnú chybu, ktorá spôsobovala, že po vyčerpaní 2/3 paliva, sa ťažisko lietadla posunulo dozadu, čo znižovalo jeho ovládateľnosť a malo aj negatívny vplyv na výdrž vo vzduchu, ktorá nepresiahla za dobrých podmienok 45 minút. Delta krídlo, ktoré síce zlepšovalo stúpavosť malo za následok horšie manévrovacie schopnosti, až neskôr bol tento problém odstránený s použitím SPS (sduva pograničnovo sloja), čo je vlastne ofukovanie klapiek pre zvýšenie vztlaku krídla v čase, keď pomalý pohyb stroja vpred nevytvára dostatočný vztlak. To má za následok dobrú ovládateľnosť stroja aj pri nižších rýchlostiach.
Druhá generácia MiGu-21 bola predstavená zavedením prepadovej verzie MiG-21PF (Fishbed-D), ktorá sa do výroby dostala v prvej polovici 60. rokov 20. storočia. Zahŕňala zlepšenia v oblasti kapacity palivovej nádrže, mohla niesť širšiu paletu zbraní a vylepšenú avioniku. Čoskoro bola druhá generácia doplnená verziami stíhacích bombardérov MiG-21S a túto generáciu ukončila verzia MiG-21PD. Napriek podobnosti s predošlou generáciou sa odlišovala podstatnými detailami: novšie verzie mali v chrbte zabudovanú dodatočnú palivovú nádrž, štyri namiesto dvoch závesníkov pre zbrane, do prednej časti bol zabudovaný senzor uhla nábehu a premiestnenie pitotovej trubice z strednej časti nosa na jeho bok.
Tretia generácia, vyrábaná od roku 1968 sa začala produkciou MiGu-21M a ukončil ju až posledný a najprepracovanejší zo sériových MiGov-21 – MiG-21bis. Verzia MiG-21MF slúžila vo veľkých počtoch aj v Česko-Slovensku a bola sériovo vyrábaná v Indii firmou HAL. Až neskôr bol typ nahradzovaný novšími strojmi typu MiG-23 a MiG-27, ktoré boli univerzálnejšie. Ale až príchod typu MiG-29 znamenal skutočne kvalitnú náhradu manévrovateľnej stíhačky za MiG-21, ktorá sa mohla porovnávať s americkými strojmi.
MiG-21 v Česko-Slovensku
Stíhačka MiG-21 sa do výzbroje česko-slovenského letectva dostala na základe plánu vývoja vzdušných síl do roku 1960. Na konci 50. rokov 20. storočia bol tento typ vybraný ako protiváha stíhačky F-104 Starfighter, ktorú nemecká Luftwaffe začiatkom 60. rokov 20. storočia plánovala zaviesť do služby. Po obojstrannej dohode so Sovietskym zväzom sa začala sériová výroba verzie MiG-21F-13 v továrni Aero Vodochody. V rámci dohody boli zo ZSSR dodané 4 kusy MiG-21F-13 v rozobratom stave a jeden vzorový kus v celku. Tieto stroje mali slúžiť na získanie potrebných skúseností spojených s výrobnými postupmi a údržbou. Prvý česko-slovenský vyrobený sériový kus mal výrobné číslo 360101 a bol vyrobený v roku 1963. Lietadlo bolo pridelené na letisko Mladá pri Miloviciach v jeseni 1963. Výroba vo Vodochodoch bola ukončená 17. júna 1972, kedy bol zalietaný posledný stroj s výrobným číslom 261114. Za dobu sériovej výroby podnik vyrobil 195 lietadiel.
Operačné nasadenie
Výrobcom a hlavným používateľom MiGov-21 bol Sovietsky zväz a jeho nástupnícke krajiny. ZSSR nasadil MiGy-21 do boja iba počas intervencie v Afganistane.
Vojna vo Vietname znamenala pre ZSSR prvú možnosť skutočného otestovania MiGu-21 v boji, aj keď tento fakt je doteraz zahmlievaný a z dôvodu utajenia sovietski piloti lietali na strojoch s vietnamskými výsostnými znakmi. Nad územím Vietnamu bola vedená najintenzívnejšia letecká vojna od druhej svetovej vojny. Vietnamcami pilotované MiGy tu síce proti americkej presile a technickej nadradenosti mali iba obmedzené možnosti nasadenia, ale zaznamenali mnohé úspechy, proti zväzom amerických ťažkých bombardérov B-52 Stratofortress, ako aj proti stíhacím bombardérom F-105 Thunderchief, ktoré Američania často nechávali lietať bez krytia, navyše plne zaťažené bombami. Vietnamský letec Nguyen Van Coc zaznamenal na MiGu-21PF 9 zostrelov (z čoho 3 boli nové stíhacie lietadlá typu F-4D Phantom II). Okrem zlepšovania avioniky či doletu sa Sovieti rozhodli lietadlo vyzbrojiť 30 mm a neskôr 23 mm dvojhlavňovým kanónom GŠ-23. Američania neskôr v dôsledku stretu s vietnamským letectvom, ktorému do veľkej miery pomáhali Sovieti, zriadili leteckú školu vzdušného boja známu ako „Top Gun“.
Použitie MiGov-21 v ostatných konfliktoch už nebolo také úspešné, za čo môže najmä nedostatočný výcvik ich pilotov. MiGy-21 boli použité jednak v bojoch arabských krajín a Izraela, kde však nedokázali čeliť vynikajúcim izraelským letcom, a od 80. rokov ani novej nadradenej technike – strojom F-15 a F-16. Napriek tomu však izraelskí piloti v 70. rokoch 20. storočia označili MiG-21 za najlepšiu nepriateľskú stíhačku, s akou sa mali možnosť stretnúť v boji.[1] Trochu úspešnejšie bolo použitie egyptských MiGov-21 proti líbyjským MiGom-23. V Indicko-pakistanskej vojne v roku 1971, znamenala účasť indických MiGov porážku pakistanského letectva. Stroje sa uplatnili aj v neskorších konfliktoch.
Počas vojny v Juhoslávii boli miestne MiGy použité jednak k útokom na pozemné ciele, s nepriateľom vo vzduchu sa stretli iba počas intervencie NATO, kedy bolo 24 chorvátskych a bosnianskych strojov zničených.
Počas studenej vojny boli MiGy-21 predávané aj do afrických krajín. Zúčastnili sa Angolskej občianskej vojny jednak v rámci angolského ako aj kubánskeho letectva.
Najkurióznejšie nasadenie zaznamenali americké úrady, ktoré objavili, že niektoré zločinecké organizácie pašujúce narkotiká do USA, použili upravené MiGy-21 na jednorázový prevoz veľkého množstva drôg cez hranice. Použité MiGy boli zakúpené v rôznych oblastiach sveta, vrátane strednej Európy. Boli z nich vymontované všetky zbrane a zbytočná elektronika, lietadlá následne naplnili drogami a letom vo vysokej rýchlosti tesne nad hladinou mora sa vyhli spozorovaniu pohraničnou strážou.
Modernizačné programy
MiGy-21 sú aj napriek svojmu veku stále všestrannými lietadlami, obmedzenie ich použitia v modernom leteckom boji je spôsobené najmä zastaraním ich palubnej elektroniky. Dodnes sa používa okolo 3 300 kusov týchto lietadiel, ktoré existujú v asi 30 variantoch. Viaceré krajiny, ktoré ich vlastnia sa preto pokúšajú o ich modernizáciu. Medzi najperspektívnejšie sa javí MiG-21-93, ktorý pôvodne vznikol ako modernizácia typu MiG-21bis pre indické letectvo. Na vývoji sa podieľali okrem hlavného výrobcu MiGov-21 závodu Sokol Nižnyj Novgorod aj francúzska Dassault Aviation a ďalší. Stroj sa líši od predchodcu najmä novým krytom kabíny, anténami výstražného rádiolokátora na smerovke, vrhačom klamných cieľov nad koreňmi krídel a novou Pitotovou trubicou. Úplne nový je systém ovládania výzbroje SUV Kopjo-211, s ktorým je spätý aj nový viacúčelový impulzno-dopplerovský radar, prilbový zameriavač, nový počítač, HUD displej a multifunkčný displej na palubnej doske a ďalšie zariadenia vrátane GPS. Ďalšou porovnateľnou modernou verziou je rumunsko-izraelský MiG-21 Lancer, či čisto izraelský MiG-21-2000.
Používatelia
Súčasní používatelia
Tento zoznam neobsahuje prevádzkovateľov čínskych kópií MiGov-21 – licenčne vyrábanej verzie známej pod názvom Čcheng-tu Ťien-7. Informácie sú založené úplne len na MiG-21.
- Bulharské vzdušné sily obdržali prvé MiGy-21F-13 v lete 1963 a nahradili staršie MiGy-19. V roku 1974 boli všetky stroje MiG-21F-13 preradené k prieskumnej jednotke a vybavené kamerami a fotoaparátmi. Tieto stroje boli v službe do roku 1988. V roku 1965 bolo dodaných 12 ks MiG-21PF a tiež prvé stroje MiG-21PFM. V roku 1969 boli prieskumnej eskadre 1/26 priradené prvé MiGy-21R, ktoré boli vyradené až v roku 1995. V roku 1969 boli dodané aj 12 ks MiG-21M, ktoré na základni Graf Ignatievo nahradili zastaralé MiG-19. Onedlho ich nasledovali ďalšie stroje tejto verzie, ktorá bola zo všetkých slúžiacich používaná v bulharskom letectve najkratšie, pričom ju vyradili v roku 1990. Na začiatku 70. rokov 20. storočia boli obstarané prvé dvojmiestne MiG-21US, ktoré medzi rokmi 1974-1982 doplnili vylepšené MiG-21UM. Medzi rokmi 1983-1985 začal byť zavádzaný MiG-21bis. Po tom čo ZSSR dodal ďalších 36 ks MiG-21UM malo celkovo Bulharsko vo výzbroji vyše 200 ks MiG-21, z ktorých v polovici 80. rokov bolo 150 ks v prevádzke. Po páde komunistického režimu, rozpustení krajín Varšavskej zmluvy a obmedzeniach zbraní boli vyradené verzie MiG-21PF, MiG-21PFM a MiG-21M. Na základe zmluvy regulujúcej konvenčné vojsko v Európe boli MiGy-21bis zbavené možnosti niesť nukleárne zbrane a iné MiGy-21 boli odzbrojené a označené ako MiG-21-UM-2. Keďže Bulharsko nemalo financie na obstaranie nových stíhačiek, boli modely MiG-21bis ponechané v službe a v roku 2007 časť z nich modernizovaná inštaláciou GPS príjmačov, transpondérmi a záznamníkmi letových údajov a tie spolu s MiG-21UM slúžia dodnes.
- Kambodža
- Chorvátsko
- Kuba
- Egypt
- Etiópia
- India
- Líbya
- Mali
- Severná Kórea
- Rumunsko
- Srbsko
- Sýria
- Uganda
- Vietnam
- Jemen
- Zambia
Bývalí používatelia
- Afganské vzdušné sily obdržali v roku 1973 od ZSSR a krajín Varšavskej zmluvy vyše 40 ks MiG-21. Po začiatku sovietskej intervencie v roku 1979 boli afganské vzdušné sily posilnené 70 ks MiG-21MF, 50 ks MiG-21bis a 6 cvičnými MiG-21UM. Po ukončení konfliktu v roku 1989 nastal boj medzi mudžahedínmi a vládnymi silami, ktorý sa skončil v roku 1995 víťazstvom islamských radikálov. V tom čase bolo však už len málo MiGov-21 schopných prevádzky. Väčšina letuschopných bola zničená počas americkej invázie v roku 2001 a po skončení bojov vyradená.
- Alžírske vzdušné sily získali v roku 1965 prvých 6 ks MiG-21F-13, po ktorých ďalšia nasledovala dodávka vyše 40 ks. Počas šesťdňovej vojny vyslalo Alžírsko 31 strojov MiG-21 do Egypta, pričom 6 z nich omylom pristálo na egyptskej leteckej základni na Sinaji, ktorú práve dobyli Izraelčania. Štyri z týchto lietadiel v letuschopnom stave bolo odoslaných do USA na analýzu. V rokoch 1966-7 obdržalo Alžírsko ďalších 30 ks MiG-21PF, nasledovaných onedlho dodávkou 40 ks MiG-21PFM. V druhej polovici 70. rokov 20. storočia bolo zakúpených niekoľko stíhačiek MiG-21MF, MiG-21bis a MiG-21UM. Po ukončení sovietskej pomoci boli stíhačky MiG-21 postupne vyradzované a nahrádzané modernejšími MiG-29 a Su-24. Spolu v alžírskych vzdušných silách slúžilo okolo 120 stíhačiek MiG-21, pričom posledný let tohto typu sa uskutočnil v roku 2003.
- Angolské vzdušné sily získala prvé MiGy-21MF v roku 1976 z Kuby. O niekoľko mesiacov dodal ZSSR 8 ks MiG-21F-13 a 2 cvičné MiG-21US. V roku 1980 bolo dodaných 12 ks MiG-21MF a 2 ks MiG-21US. Ďalšia dodávka z roku 1983 zahŕňala 15 ks MiG-21bis a MiG-21US, nasledovaná 30 ks MiG-21bis v rokoch 1985-6. Prvých bojov sa angolské MiGy-21 zúčastnili v roku 1976 proti rebelom z UNITA. Počas bojov s juhoafrickými stíhačkami Mirage F1 bolo zničených najmenej 5 MiGov-21. Dnes sa vo výzbroji už nenachádzajú.
- Bangladéšske vzdušné sily používali od roku 1973 6 ks MiG-21MF a 2 ks MiG-21UM. Boli vyradené v roku 1990.
- Bielorusko
- Burkina
- Čad
- Čína
- Kongo
- Kongo (býv. Zair)
- Česko-Slovensko
- Česká republika
- NDR
- Eritrea
- Fínsko
- Nemecko
- Gruzínsko
- Guinea
- Guinea-Bissau
- Maďarsko
- Indonézia
- Irán
- Irak
- Izrael
- Kirgizsko
- Laos
- Líbya
- Madagaskar
- Mongolsko
- Mozambik
- Namíbia
- Nigéria
- Poľsko
- Rusko
- Slovensko
- Vzdušné sily Slovenskej republiky po rozpade ČSSR získali 70 ks rôznych verzií MiGov-21. V roku 1995 bolo 21 ks vyradených v súlade s Európskymi dohodami o počte zbraní. Odvtedy stav MiGov-21 upadal a v roku 2001 bolo letuschopných len 8 strojov MiG-21MF a 3 cvičné MiG-21US. V januári 2003 bol MiG-21 oficiálne vyradený z výzbroje.
- Somálsko
- Sovietsky zväz
- V roku 1979 mal ZSSR viac MiGov-21 než celé NATO všetkých stíhačiek dohromady.[1]Sovietske MiGy-21 boli vyradzované začiatkom 90. rokov 20. storočia.
- Sudán
- Tanzánia
- Turkménsko
- Spojené štáty
- Ukrajina
- Severný Jemen
- Južný Jemen
- Juhoslávia
- Zimbabwe
Verzie
Slúžiace ČSLA a AČR
- MiG-21F-13 – v ČSLA od roku 1961, nebol vybavený rádiolokátorom, jeden pár podvesníkov, vyrábaný aj v ČSSR, spočiatku pod označením Z-159.
- MiG-21PF – modernizovaný typ, vybavený rádiolokátorom, bez hlavňovej výzbroje, určený pre protivzdušnú obranu, po odpálení rakiet prakticky stratil bojaschopnosť (preto mal prezývku „Holubica mieru“).
- MiG-21PFM – vylepšená verzia, významné zníženie pristávacej rýchlosti z 340 na 300 km/h.
- MiG-21R – prieskumná verzia, väčšie nádrže, dva páry podvesníkov pod krídlami (mohli niesť okrem bojových aj rôzne prieskumné prostriedky a prídavné nádrže).
- MiG-21M – viacúčelové lietadlo, podobné verzii R.
- MiG-21MF – najmodernejšia verzia, slúžiaca v ČSLA a AČR, neskôr upravená pre súčinnosť s vojskami NATO na verziu označovanú ako MiG-21MFN.Posledných 20 ks MiG-21MF sme od ZSSR obdržali v roku 1975. Išlo o stroje s trupovými číslami: 2205, 2410, 2500, 3008, 4003, 4008, 4017, 4038, 4101, 4127, 4175, 4405, 4421, 5494, 5508, 5512, 5581, 5603, 5612 a 9307. Po rozpade Česko-Slovenska pripadli všetky spomínané stroje Česku. Na verziu MiG-21MFN boli prestavané stroje s číslami: 2205, 2500, 3008, 4003, 4017, 4127, 4175, 4405, 5581 a 5603. [2]
- MiG-21U – výcviková dvojmiestna verzia, podobná typu F.
- MiG-21US – dvojmiestna verzia, podobná typu PFM, vybavená periskopom pre inštruktora.
- MiG-21UM – dvojmiestna verzia, podobná typu MF.
Ďalšie verzie
Celkovo existujú viac ako dve desiatky verzií, často predurčené pre konkrétnu krajinu.
- MiG-21F - prvá sériová verzia.
- MiG-21F-13 - Verzia schopná niesť teplom navádzané rakety K-13 (AA-2 Atoll).
- MiG-21P - Vznikol vylepšením MiGu-21F-13 a mal zabudovaný radar TsD-30 "Spin scan", neskôr aj radar RP-21.
- MiG-21FL - Vznikol zjednodušením verzie MiG-21PF a bol vyrábaný v Indii.
- MiG-21PFV - Verzia MiGu-21FL, prispôsobená pre vlhké podnebie Vietnamu.
- MiG-21PFM - Vznikol zlepšením predošlých verzií, najmä v oblasti nesenej výzbroje. Ako prvý mal tiež dvojdielny prekryt kokpitu.
- MiG-21U - Cvičná verzia odvodená od MiGu-21F-13. Po prvýkrát vzlietol v októbri 1960.
MiG-21R - Špeciálna verzia určená na taktický prieskum. Mohla niesť výzbroj, vrátane riadených rakiet pre vlastnú obranu.
- MiG-21I – experimentálne lietadlo, na ktorom sa overoval tvar krídla pre Tu-144, pristávacia rýchlosť cca 220 km/h, vyrobené boli 2 kusy
- MiG-21bis – najmodernejšia vyrábaná verzia MiGu-21.
-
MiG-21F-13 (Fishbed-C)
-
MiG-21PF (Fishbed-D)
-
MiG-21S (Fishbed-J)
MiG-21R (Fishbed-H)
MiG-21SMT (Fishbed-K)
MiG-21MF (Fishbed-J) -
MiG-21bis (Fishbed-L/N)
Špecifikácie (MiG-21)
Popis konštrukcie
MiG-21 je jednomiestny jednomotorový samonosný stredoplošník. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá plechmi s hliníkových zliatin. Trup je kovová pološkrupina. Krycie plechy sú duralové. Motor je uložený v trupe. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahujú do krídla, čiastočne do trupu. Predná podvozková noha do trupu smerom dopredu.
MiG-21MF (Fishbed-J)
Technické údaje
- Posádka: 1
- Dĺžka trupu: 12,30 m (od vstupu vzduchu po trysku; celková dĺžka s Pitotovou trubicou 15,760 m)
- Rozpätie: 7,150 m
- Výška: 4 m
- Nosná plocha: 23,00 m²
- Maximálna vzletová hmotnosť: 9 400 kg (s tromi prídavnými nádržami a dvoma raketami K-13)
- Pohonná jednotka: 1 × dvojrotorový turbokompresorový motor Tumanskij R-13 F-300
- Maximálny ťah motoru: 40,00 kN
- Maximálny ťah motoru s prídavným spaľovaním: 64,73 kN
Výkony
- Maximálna rýchlosť:
- vo výške: 2 230 km/h (vo výške 11 000 m)
- pri zemi: 1 300 km/h
- Cestovná rýchlosť: 930 km/h (vo výške 11 000 m)
- Pristávacia rýchlosť: 270 km/h
- Dolet:
- s prídavnou nádržou: 1 100 km
- s prídavnými nádržami: 1 800 km
- Akčný rádius: 370 km (s prídavnou nádržou a 4× 250 kg bombou)
- Dostup:
- praktický: 15 500 m
- maximálny: 18 000 m
- Stúpavosť: 160 m/s (pri zemi)
- Čas výstupu do určitej výšky: 3,20 minúty do výšky 10 000 m
- Dĺžka vzletovej dráhy: 800 m (pri normálnej vzletovej hmotnosti)
- Minimálna dĺžka pristávacej dráhy: 550 m
Výzbroj
- 1× kanón GŠ-23 kalibru 23 mm s 200 nábojmi
- výzbroj alebo výstroj na piatich závesníkoch do hmotnosti 2000 kg:
Ďalšie vybavenie
- vystreľovacie sedadlo KM-1M
Porovnateľné lietadlá
Referencie
- ↑ a b Světová Encyklopedia letadel, IMP s.r.o; karta 142. ISBN 80-238-9373-4 (na obale chybné 83-908277-7-8)
- ↑ Novinky MPM, ročník VIII; MPM s.r.o, str. 9-10. ISSN:1210-5457
Bibliografia
- Časopis Letectví & Kosmonautika (monografie letounu MiG-21, L+K ročník LVI, č. 12 a 13)
- Časopis Armáda (č. 11, ročník IX, november 2001)
- Šorel, V., 1986, Letadla československých pilotů. Albatros, Praha, 448 s.
- March, Peter R., Directory of military aircraft of the world, Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7
- Mihálik, M., 2012, Najstaršia slovenská dvadsaťjednotka. Obrana 04/2012, s. 26 Dostupné online
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikojan-Gurevič MiG-21