Lev XIII.: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d šablóna |
sekcia Pozri aj |
||
| (36 medziľahlých úprav od 20 ďalších používateľov nie je zobrazených) | |||
| Riadok 1: | Riadok 1: | ||
{{Infobox |
{{Infobox Duchovný |
||
| typ = pápež <!-- kňaz|biskup|kardinál|pápež --> |
|||
| Pápežské meno = Lev XIII. |
|||
| typ dodatok = <!-- biskup|arcibiskup|knieža-prímas|... --> |
|||
| obrázok = Leo XIII..jpg |
|||
| zvolené meno = Lev XIII. |
|||
| veľkosť obrázku = |
|||
| zvolené meno originálne = Leo XIII |
|||
| popis obrázku = |
|||
| meno = Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci |
|||
| dátum_začiatku = [[20. február]] [[1878]] |
|||
| meno originálne = |
|||
| dátum_konca = [[20. júl]] [[1903]] |
|||
| |
| rodné meno = |
||
| aktuálny titul = <!-- súčasný titul, alebo titul v čase smrti --> |
|||
| rodné_meno = Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci |
|||
| portrét = Fülöp László - XIII. Leó pápa - 3206 - Hungarian National Gallery.jpg <!-- meno obrázku na commons --> |
|||
| dátum_narodenia = [[2. marec]] [[1810]] |
|||
| popis portrétu = [[Philip de László]], ''Portrét Leva XIII.'', 1900, olej na plátne, [[Maďarská národná galéria]], [[Budapešť]] |
|||
| miesto_narodenia = [[Carpineto Romano]], [[Pápežský štát]] |
|||
| podpis = Autograph-LeonXIII.png <!-- meno obrázku na commons --> |
|||
| dátum_úmrtia = {{dúv|1903|7|20|1810|3|2}} |
|||
| erb = C o a Leon XIII.svg |
|||
| miesto_úmrtia = [[Rím]], [[Pápežský štát]] |
|||
| štít erbu = <!-- meno obrázku na commons ak sa zadá potlačí parameter erb a zobrazí štít s dekoráciou podľa parametra typ a typ dodatok --> |
|||
| miesto pochovania = |
|||
| dekorácia erbu = <!-- meno obrázku na commons --> |
|||
| národnosť = talianska |
|||
| heslo = Lumen in Coelo |
|||
| predchodca = [[Pius IX.]] |
|||
| heslo po slovensky = Svetlo na nebesiach |
|||
| nástupca = [[Pius X.]] |
|||
| štát pôsobenia = |
|||
| potomstvo = |
|||
| dátum narodenia = [[2. marec]] [[1810]] <!-- {{dnv|RRRR|MM|DD}} - v prípade žijúcej osoby --> |
|||
| Blahorečenie dátum = |
|||
| miesto narodenia = [[Carpineto Romano]], [[Pápežský štát]] |
|||
| Blahorečenie miesto = |
|||
| dátum úmrtia = {{dúv|1903|07|20|1810|03|02}} <!-- {{duv|rok úmrtia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD}} --> |
|||
| Blahorečil = |
|||
| miesto úmrtia = [[Vatikán]] (ovládaný [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianskym kráľovstvom]]) |
|||
| Kanonizovaný dátum = |
|||
| dátum pohrebu = |
|||
| Kanonizovaný miesto = |
|||
| miesto pohrebu = [[Bazilika svätého Jána v Lateráne]] |
|||
| Kanonizoval = |
|||
| 1. funkcia = Pápež |
|||
| Patrón = |
|||
| 1. funkcia - obdobie = [[20. február]] [[1878]]{{--}}[[20. júl]] [[1903]] |
|||
| Erb = C o a Leone XIII.svg |
|||
| 1. funkcia - predchodca = [[Pius IX.|bl. Pius IX.]] |
|||
| Popis erbu = |
|||
| 1. funkcia - nástupca = [[Pius X.|sv. Pius X.]] |
|||
| Commons = |
|||
| 2. funkcia = [[Camerlengo]] |
|||
| 2. funkcia - obdobie = [[21. september]] [[1877]]{{--}}[[20. február]] [[1878]] |
|||
| 2. funkcia - predchodca = [[Filippo de Angelis]] |
|||
| 2. funkcia - nástupca = [[Camillo Di Pietro]] |
|||
| funkcie = * [[apoštolský nuncius]] v [[Belgicko|Belgicku]]<br />([[28. január]] [[1843]]{{--}}[[19. január]] [[1846]]) |
|||
* arcibiskup [[Perugia|perudžský]]<br />([[27. júl]] [[1846]]{{--}}[[27. február]] [[1880]]) |
|||
| cirkev = [[Latinská cirkev|rímskokatolícka]] |
|||
| rítus = |
|||
| rehoľa = |
|||
| večné sľuby dátum = |
|||
| diakonát dátum = <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| diakonát miesto = |
|||
| diakonát svätiteľ = |
|||
| diakonát svätiteľ funkcia = |
|||
| kňazské svätenie dátum = {{duv|1837|12|31|1810|03|02|k=0}} <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| kňazské svätenie miesto = |
|||
| kňazské svätenie svätiteľ = [[Carlo Odescalchi|Carlo ''kardinál'' Odescalchi]] |
|||
| kňazský svätiteľ funkcia = prefekt Kongregácie biskupov <!-- a ešte neviemčoho. Táto kongregácia nie je Kongregácia pre biskupov, na ktorú máme článok --> |
|||
| ordinácia dátum = <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| ordinácia miesto = |
|||
| inkardinácia = |
|||
| menovanie dátum = {{duv|1843|01|27|1810|03|02|k=0}} <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| menovanie osoba = [[Gregor XVI.]] |
|||
| potvrdenie dátum = <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| biskupské svätenie dátum = {{duv|1843|02|19|1810|03|02|k=0}} <!-- {{duv|rok svätenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| biskupské svätenie miesto = |
|||
| biskupské svätenie hlavný svätiteľ = [[Luigi Lambruschini|Luigi Emmanuele Nicolo ''kardinál'' Lambruschini]] |
|||
| biskupský svätiteľ funkcia = štátny sekretár Vatikánu |
|||
| biskupské svätenie 1. spolusvätiteľ = [[Fabio Maria Asquini]] |
|||
| 1. spolusvätiteľ funkcia = sekretár Kongregácie biskupov <!-- a ešte neviemčoho. Táto kongregácia nie je Kongregácia pre biskupov, na ktorú máme článok --> |
|||
| biskupské svätenie 2. spolusvätiteľ = [[Giuseppe Castellani|Giuseppe Maria Pietro Raffaele Castellani]] |
|||
| 2. spolusvätiteľ funkcia = titulárny biskup Porphyreonu |
|||
| kardinál dátum = {{duv|1853|12|19|1810|03|02|k=0}} <!-- {{duv|rok menovania|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| kardinál menujúci = Pius IX. |
|||
| kardinálsky stupeň = kardinál-kňaz |
|||
| titulárny kostol = San Crisogono |
|||
| pontifikát dátum = {{duv|1878|02|20|1810|03|02|k=0}} <!-- {{duv|rok zvolenia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD|k=0}} --> |
|||
| intornizácia dátum = {{duv|1878|03|03|1810|03|02|k=0}} |
|||
| poradie pápež = 256 |
|||
| blahorečenie dátum = |
|||
| blahorečil = |
|||
| blahorečenie miesto = |
|||
| kanonizovaný dátum = |
|||
| kanonizoval = |
|||
| kanonizovaný miesto = |
|||
| dátum sviatku = |
|||
| patrón = |
|||
| atribúty = |
|||
}} |
}} |
||
'''Lev XIII.''' |
'''Lev XIII.''' ({{vjz|lat|''Leo Tercius Decimus''}}), vl. menom '''Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci''', (* [[2. august]] [[1810]], [[Carpineto Romano]] – † [[20. júl]] [[1903]], [[Rím]]) bol [[Taliansko|taliansky]] duchovný a 256. rímsky [[pápež]] (v období rokov [[1878]] – [[1903]]). |
||
== Nuncius a arcibiskup == |
== Nuncius a arcibiskup == |
||
Ako jeho predchodca [[Pius IX.]] |
Ako jeho predchodca [[Pius IX.]], aj on pochádzal z aristokratickej rodiny. Študoval vo [[Viterbo (mesto)|Viterbe]] (v r. 1818 – 1824), v rímskom seminári (v r. 1824 – 1832) a na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov (v r. 1832 – 1837). Po kňazskej vysviacke v roku 1837 pracoval v štátnom sekretariáte a neskôr tri roky (v r. 1843 – 1846) zastával post apoštolského nuncia v [[Belgicko|Belgicku]]. Tu sa Pecci stal stúpencom zblíženia s vládami najväčších európskych mocností, najmä so zoskupeniami štátov, ktoré v určitej miere vystupovali proti Taliansku, lebo podľa neho oslabenie Talianska bolo nevyhnutným predpokladom obrodenia pápežstva. Sníval o rozpade Talianska na federáciu malých republík vedenú [[Svätá stolica|Svätou stolicou]]. |
||
Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde |
Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde viedlo kráľa [[Leopold I. (Belgicko)|Leopolda I.]] k tomu, že požiadal pápeža [[Gregor XVI.|Gregora XVI.]] o jeho odvolanie. |
||
V roku [[1846]] sa Pecci stal arcibiskupom v Perugii. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku [[1853]] bol vymenovaný za kardinála. |
V roku [[1846]] sa Pecci stal arcibiskupom v [[Perugia|Perugii]]. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku [[1853]] bol vymenovaný za kardinála. |
||
Ako biskup protestoval proti anexii Perugie [[Sardínia|Sardíniou]] v roku [[1860]]. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku [[1859]] založil Akadémiu svätého [[Tomáš Akvinský|Tomáša Akvinského]] a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V [[konkláve]] vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec. |
Ako biskup protestoval proti anexii Perugie [[Sardínia|Sardíniou]] v roku [[1860]]. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku [[1859]] založil Akadémiu svätého [[Tomáš Akvinský|Tomáša Akvinského]] a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V [[konkláve]] vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec. |
||
== Rímskym pápežom == |
== Rímskym pápežom == |
||
Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín |
Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch, keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín od jeho začiatku, bol známy zvolený kandidát. Po zvolení za pápeža si dal meno Lev XIII. Výber mena naznačoval, že bude pevne brániť záujmy cirkvi, ako ich bránili jeho predchodcovia, nositelia toho istého mena v stredoveku, bojovníci za nadvládu duchovnej moci nad svetskou. |
||
Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. [[Švajčiarska garda|švajčiarskej garde]] odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia. |
Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. [[Švajčiarska garda|švajčiarskej garde]] odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia. |
||
Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. |
Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. Za jeho pontifikátu sa Vatikán stal bankovou inštitúciou; pápež totiž rád obchodoval na burze. Z jeho iniciatívy bola v roku [[1880]] založená vatikánska Banco di Roma, ktorá existuje dodnes. |
||
Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík |
Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík – vyše šesťdesiat. Veľmi dobre hovoril po francúzsky a po nemecky, čo mu umožňovalo stýkať sa so zahraničnými diplomatmi bez tlmočníkov. |
||
== Politik a diplomat == |
== Politik a diplomat == |
||
| Riadok 52: | Riadok 100: | ||
Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií. |
Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií. |
||
Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde [[Otto von Bismarck]] začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. |
Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde [[Otto von Bismarck]] začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. Duchovenstvo ostro protestovalo proti Bismarckovej antiklerikálnej politike a pápež nabádal Bismarcka k prehodnoteniu svojich proticirkevných postojov. 25. mája 1887 Lev XIII. oznámil zmierenie s Bismarckom, ktorý mesiac predtým, na nátlak verejnosti, odvolal všetky proticirkevné zákony. K definitívnemu zmiereniu Vatikánu s Nemeckom prišlo v roku 1888 keď Leva XIII. navštívil cisár [[Viliam II. (Nemecko)|Viliam II.]] |
||
Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami |
Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami – [[Argentína]], [[Belgicko]], [[Kolumbia]], [[Mexiko]], [[Paraguaj]] a komplikované boli vzťahy s [[Portugalsko]]m, [[Španielsko]]m, [[Švajčiarsko]]m a ďalšími krajinami. Veľmi zložité boli vzťahy s [[Spojené štáty|USA]], kde cirkev pod vplyvom technického a vedeckého pokroku nastúpila cestu odklonu od stredovekých dogiem a inklinovaniu k podpore kapitálu a vtedajšieho spoločenského zriadenia. |
||
Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s [[Rusko]]m cára [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II.]] V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v [[Petrohrad]]e. Jeho túžby však zhatila smrť. |
Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s [[Rusko]]m cára [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II.]] V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v [[Petrohrad]]e. Jeho túžby však zhatila smrť. |
||
== Zhrnutie pontifikátu Leva XIII. == |
== Zhrnutie pontifikátu Leva XIII. == |
||
Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 |
Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 biskupstiev, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v severnej Afrike, [[India|Indii]] a [[Japonsko|Japonsku]], ako aj 28 nových diecéz v [[Spojené štáty|USA]]. V roku [[1892]] vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov. |
||
Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej [[ |
Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej [[Mária (matka Ježiša)|Panne Márii]] a sv. ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a [[17. september|17. septembra]] [[1900]] vydal nový index zakázaných kníh. |
||
Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia. |
Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia. |
||
=== Postoj k východným cirkvám === |
|||
Lev XIII. si vážil vnútornú hodnotu východných obradov a cenil si ich ako prejav skutočnej katolicity cirkvi, čo bol v tej dobe veľký zlom. Najvýraznejšie to prejavil v apoštolskom liste ''Orientalium dignitas '' (30. novembra 1894). Zasadzuje sa v nej za očistenie východných obradov od [[Latinizácia|latinizácie]] a zakazuje západným misionárom preťahovať východných kresťanov na [[latinský obrad]]. Lev XIII. vydal celý rad konkrétnych opatrení na ochranu východného dedičstva v Katolíckej cirkvi, avšak mnohé narazili na veľký odpor a ujímali sa len s ťažkosťami.<ref>Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 235. (ISBN 978-80-8191-074-6) [https://www.academia.edu/35555664/Latiniz%C3%A1cia_jej_pr%C3%AD%C4%8Diny_a_okolnosti._S_osobitn%C3%BDm_zrete%C4%BEom_na_prostredie_Muka%C4%8Devskej_eparchie_Latinization_its_causes_and_circumstances._With_particular_focus_on_the_environment_of_the_Eparchy_of_Mukachevo_ Dostupné online.]</ref> V mnohých aspektoch bol inšpiráciou pre postoje [[Druhý vatikánsky koncil|Druhého vatikánskeho koncilu]] voči [[Východné cirkvi|východným cirkvám]]. |
|||
== Zaujímavosti == |
== Zaujímavosti == |
||
* Nového pápeža zvyčajne vynášali na balkón [[Bazilika svätého Petra| |
* Nového pápeža zvyčajne vynášali na balkón [[Bazilika svätého Petra|Baziliky svätého Petra]], odkiaľ dával požehnanie veriacim „mesta a sveta“, zhromaždeným na námestí pred bazilikou. Lev XIII. sám seba pokladajúc za „vatikánskeho väzňa“ dal príkaz, aby ho vyniesli na iný balkón, ktorý smeroval do vnútorného dvora [[Apoštolský palác|vatikánskeho paláca]], nie na námestie. |
||
* Lev XIII. v mnohom ostal verný stredovekým tradíciám. Bolo o ňom známe, že na audienciách u pápeža boli veriaci povinní čakať na hlavu katolíckej cirkvi kolenačky. |
* Lev XIII. v mnohom ostal verný stredovekým tradíciám. Bolo o ňom známe, že na audienciách u pápeža boli veriaci povinní čakať na hlavu katolíckej cirkvi kolenačky. |
||
* O pápežov tajný archív, kde boli uložené originály pápežských búl a iná dôležitá korešpondencia, sa starali špeciálni kustódi |
* O pápežov tajný archív, kde boli uložené originály pápežských búl a iná dôležitá korešpondencia, sa starali špeciálni kustódi – mnísi. Aby sa nemohli oboznámiť s textami pápežských dokumentov, boli vyberaní spomedzi tých, čo nevedeli čítať ani písať a v zoznamoch pápežských úradníkov boli vedení ako tzv. „fratres analphabeti“ – negramotní bratia. Za Leva XIII. ich začali nazývať „bradatí chlapci“, lebo podľa tradície nosili brady. |
||
* Vo [[ |
* Vo [[Vatikánske tajné archívy|Vatikánskych archívoch]] sa nachádza list kráľovnej [[Viktória (Spojené kráľovstvo)|Viktórie]], ktorá v snahe vyhnúť sa titulovaniu pápeža začína list oslovením: „Najurodzenejší pane“, namiesto zaužívaného „Vaša Svätosť“. Pápež Lev XIII. vo svojej odpovedi začína: „Pokojná a premocná Viktória, Kráľovná Spojeného Kráľovstva Britského a Írska i iných krajov, veľká Vládkyňa Indie...“ |
||
== Výber z encyklík a búl == |
== Výber z encyklík a búl == |
||
* ''Aeterni patris'' (1879) |
* ''Aeterni patris'' (1879) – odporúča filozofiu sv. Tomáša |
||
* ''Grande munus'' (1880) |
* ''Grande munus'' (1880) – sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda zaviedol pre celú cirkev |
||
* ''Supremi apostolatus'' (1883) |
* ''Supremi apostolatus'' (1883) – povzbudenie k úcte voči Panne Márii |
||
* ''Humanum genus'' (20. apríla 1884) |
* ''Humanum genus'' (20. apríla 1884) – pápež v tejto encyklike odsúdil naturalizmus, resp. SLOBODOMURÁRSTVO a podobné sekty, ktoré vedú k heréze, gnosticizmu a deizmu. |
||
* ''Superiore anno'' (1884) |
* ''Superiore anno'' (1884) – encyklika venovaná modlitbe sv. ruženca |
||
* ''Immortale Dei'' (1885) |
* ''Immortale Dei'' (1885) – poučuje o potrebe kresťanského zriadenia štátu |
||
* ''Octobri mense'' (1891) |
* ''Octobri mense'' (1891) – upozorňuje na problémy cirkvi (útoky proti viere a mravom) |
||
* ''Rerum novarum'' (1891) |
* ''Rerum novarum'' (1891) – smernice ako riešiť robotnícku otázku. Sociálna encyklika, ktorá vzbudila najväčší ohlas v kresťanskom svete |
||
* ''Magnae Dei Matris'' (1892) |
* ''Magnae Dei Matris'' (1892) – obnovovanie mariánskej úcty |
||
* ''Laetitiae sanctae'' (1893) |
* ''Laetitiae sanctae'' (1893) – poukázanie na problémy vtedajšej spoločnosti |
||
* ''Orientalium dignitas'' (1894) |
* ''Orientalium dignitas'' (1894) – o východných cirkvách, ich právach a úctyhodnosti, odsúdenie latinizácie |
||
* ''Felicitate quadam'' (1897) |
* ''Felicitate quadam'' (1897) – bula, ktorou Lev XIII. rozhodol o zjednotení františkánskych rodín pod jedným menom ''Ordo fratrum minorum'' (OFM) – Rehoľa menších bratov |
||
* ''Diuturni temporis'' (1898) |
* ''Diuturni temporis'' (1898) – poďakovanie Panne Márii za jej ochranu, rekapitulácia svojho pontifikátu |
||
*''Rerum novarum (''1871)- sociálna náuka cirkvi |
|||
== Referencie == |
|||
<references /> |
|||
== Pozri aj == |
|||
* [[Zoznam kardinálov vymenovaných Levom XIII.]] |
|||
== Iné projekty == |
== Iné projekty == |
||
{{ |
{{Projekt|commonscat=Leo XIII}} |
||
== Externé odkazy == |
== Externé odkazy == |
||
[http://www.kbs.sk/?cid=1117030953 Text encykliky Leva XIII. Rerum novarum] |
* [http://www.kbs.sk/?cid=1117030953 Text encykliky Leva XIII. Rerum novarum] |
||
== Zdroje == |
== Zdroje == |
||
*{{Citácia knihy |
|||
* I. R. Grigulevič, ''Pápeži 20. storočia'', Pravda, Bratislava, 1983 |
|||
| priezvisko = Grigulevič |
|||
* M. Collins, ''Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta'', Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4 |
|||
| meno = Iosif R. |
|||
| odkaz na autora = |
|||
| titul = Pápeži 20. storočia |
|||
| vydanie = Prvé |
|||
| vydavateľ = Pravda |
|||
| miesto = Bratislava |
|||
| rok = 1983 |
|||
| počet strán = 464 |
|||
| isbn = |
|||
| kapitola = |
|||
| strany = |
|||
| jazyk = |
|||
}} |
|||
*{{Citácia knihy |
|||
| priezvisko = Collins |
|||
| meno = Michael |
|||
| odkaz na autora = |
|||
| titul = Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta |
|||
| vydanie = Prvé |
|||
| vydavateľ = Ikar |
|||
| miesto = Bratislava |
|||
| rok = 2009 |
|||
| isbn = 978-80-551-2016-4 |
|||
| kapitola = |
|||
| strany = |
|||
| počet strán = 320 |
|||
| jazyk = |
|||
}} |
|||
* [http://www.fodor.sk/spectrum/vatican.htm Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch] |
* [http://www.fodor.sk/spectrum/vatican.htm Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch] |
||
{{Pápež| |
{{Pápež| |
||
| Riadok 104: | Riadok 190: | ||
{{Pápeži}} |
{{Pápeži}} |
||
{{Autoritné údaje}} |
|||
[[Kategória:Talianski pápeži]] |
[[Kategória:Talianski pápeži]] |
||
[[Kategória:Camerlengovia]] |
|||
[[Kategória:Mariológovia]] |
|||
{{Link FA|fi}} |
|||
[[Kategória:Osobnosti na čilských poštových známkach]] |
|||
Aktuálna revízia z 15:21, 15. júl 2024
| Lev XIII. Leo XIII | ||||||||
| 256. rímsky biskup | ||||||||
 Philip de László, Portrét Leva XIII., 1900, olej na plátne, Maďarská národná galéria, Budapešť | ||||||||
| ||||||||
 | ||||||||
| Funkcie a tituly | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Pontifikát | ||||||||
| 20. február 1878 – 20. júl 1903 | ||||||||
| ||||||||
| Camerlengo | ||||||||
| 21. september 1877 – 20. február 1878 | ||||||||
| ||||||||
| Predchádzajúce funkcie | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Občianske meno | Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci | |||||||
| Narodenie | 2. marec 1810 Carpineto Romano, Pápežský štát | |||||||
| Úmrtie | 20. júl 1903 (93 rokov) Vatikán (ovládaný Talianskym kráľovstvom) | |||||||
| Pochovaný | Bazilika svätého Jána v Lateráne | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 31. december 1837 (27 rokov) Carlo kardinál Odescalchi prefekt Kongregácie biskupov | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 27. január 1843 (32 rokov) Gregor XVI. | |||||||
| Konsekrácia | 19. február 1843 (32 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | Luigi Emmanuele Nicolo kardinál Lambruschini štátny sekretár Vatikánu | |||||||
| Spolusvätitelia | Fabio Maria Asquini sekretár Kongregácie biskupov Giuseppe Maria Pietro Raffaele Castellani titulárny biskup Porphyreonu | |||||||
| Kardinál | ||||||||
| Menovanie | 19. december 1853 (43 rokov) Pius IX. | |||||||
| Stupeň | kardinál-kňaz | |||||||
| Titulárny kostol | San Crisogono | |||||||
| Pápež | ||||||||
| Voľba | 20. február 1878 (67 rokov) | |||||||
| Intronizácia | 3. marec 1878 (68 rokov) | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Lev XIII. | ||||||||
 Kompletný zoznam pápežov | ||||||||
Lev XIII. (lat. Leo Tercius Decimus), vl. menom Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, (* 2. august 1810, Carpineto Romano – † 20. júl 1903, Rím) bol taliansky duchovný a 256. rímsky pápež (v období rokov 1878 – 1903).
Nuncius a arcibiskup
[upraviť | upraviť zdroj]Ako jeho predchodca Pius IX., aj on pochádzal z aristokratickej rodiny. Študoval vo Viterbe (v r. 1818 – 1824), v rímskom seminári (v r. 1824 – 1832) a na diplomatickej akadémii pre šľachtických kňazov (v r. 1832 – 1837). Po kňazskej vysviacke v roku 1837 pracoval v štátnom sekretariáte a neskôr tri roky (v r. 1843 – 1846) zastával post apoštolského nuncia v Belgicku. Tu sa Pecci stal stúpencom zblíženia s vládami najväčších európskych mocností, najmä so zoskupeniami štátov, ktoré v určitej miere vystupovali proti Taliansku, lebo podľa neho oslabenie Talianska bolo nevyhnutným predpokladom obrodenia pápežstva. Sníval o rozpade Talianska na federáciu malých republík vedenú Svätou stolicou.
Jeho neuvážené podporovanie episkopátu proti vláde viedlo kráľa Leopolda I. k tomu, že požiadal pápeža Gregora XVI. o jeho odvolanie.
V roku 1846 sa Pecci stal arcibiskupom v Perugii. Jeho arcidiecéza bola hlavným dejiskom vojenských akcií v čase bojov za zjednotenie Talianska. V roku 1853 bol vymenovaný za kardinála.
Ako biskup protestoval proti anexii Perugie Sardíniou v roku 1860. Zmodernizoval učebné osnovy svojho seminára, roku 1859 založil Akadémiu svätého Tomáša Akvinského a začal sa angažovať za obnovenie priateľských vzťahov medzi katolicizmom a súčasnou kultúrou. V konkláve vo februári 1878 bol zvolený za pápeža ako rozumný umiernenec.
Rímskym pápežom
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho voľba za pápeža sa konala v časoch, keď Vatikán bol ovládaný talianskou vládou. Samotný priebeh konkláve bol bezproblémový. Už na druhý deň, tridsaťšesť hodín od jeho začiatku, bol známy zvolený kandidát. Po zvolení za pápeža si dal meno Lev XIII. Výber mena naznačoval, že bude pevne brániť záujmy cirkvi, ako ich bránili jeho predchodcovia, nositelia toho istého mena v stredoveku, bojovníci za nadvládu duchovnej moci nad svetskou.
Nový pápež hneď ukázal svoju tvrdú povahu, keď napr. švajčiarskej garde odňal tzv. výkupné, čo bola vlastne istá forma finančného odškodnenia.
Jeho najväčšou vášňou boli najrozličnejšie obchodné operácie a hra na vysokú diplomaciu. Za jeho pontifikátu sa Vatikán stal bankovou inštitúciou; pápež totiž rád obchodoval na burze. Z jeho iniciatívy bola v roku 1880 založená vatikánska Banco di Roma, ktorá existuje dodnes.
Už v čase zvolenia mal podlomené zdravie a sám prehlasoval, že na Petrovom stolci nepobudne dlho. Napriek tomu bol pápežom dvadsaťpäť rokov a za ten čas vydal rekordný počet encyklík – vyše šesťdesiat. Veľmi dobre hovoril po francúzsky a po nemecky, čo mu umožňovalo stýkať sa so zahraničnými diplomatmi bez tlmočníkov.
Politik a diplomat
[upraviť | upraviť zdroj]
Lev XIII. bol za čo najaktívnejšiu účasť katolíkov na politickom živote najmä v krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvorili katolíci. Aj keď vo svojich encyklikách obhajoval stredovekú doktrínu o božskom pôvode zvrchovanej moci a uprednostňoval absolutistickú monarchistickú formu vlády, pripúšťal možnosť spolupráce s parlamentnými, ba aj republikánskymi režimami. Nabádal k zakladaniu katolíckych odborov, ktoré sa stavali za triednu spoluprácu, a rozličných svetských klerikálnych organizácií.
Po svojom predchodcovi zdedil Lev XIII. konflikt s Nemeckom, kde Otto von Bismarck začal realizovať rozhodnú politiku odluky cirkvi od štátu. Týmto procesom chcel kancelár zlomiť odpor svojho politického súpera, podporovaného klerikálnou nemeckou stranou. Duchovenstvo ostro protestovalo proti Bismarckovej antiklerikálnej politike a pápež nabádal Bismarcka k prehodnoteniu svojich proticirkevných postojov. 25. mája 1887 Lev XIII. oznámil zmierenie s Bismarckom, ktorý mesiac predtým, na nátlak verejnosti, odvolal všetky proticirkevné zákony. K definitívnemu zmiereniu Vatikánu s Nemeckom prišlo v roku 1888 keď Leva XIII. navštívil cisár Viliam II.
Počas svojho pontifikátu zažíval zostupy a pády na politickom a diplomatickom poli. Jeho víziou bolo väčšie zastúpenie cirkvi v oblasti riadenia krajín. Mnohé štáty však nemali záujem na delení moci s cirkvou, čo viedlo k prerušeniu stykov s Vatikánom. Za Leva XIII. prerušila pápežská stolica diplomatické styky s viacerými krajinami – Argentína, Belgicko, Kolumbia, Mexiko, Paraguaj a komplikované boli vzťahy s Portugalskom, Španielskom, Švajčiarskom a ďalšími krajinami. Veľmi zložité boli vzťahy s USA, kde cirkev pod vplyvom technického a vedeckého pokroku nastúpila cestu odklonu od stredovekých dogiem a inklinovaniu k podpore kapitálu a vtedajšieho spoločenského zriadenia.
Pápežovou veľkou, ale neuskutočnenou túžbou bolo nadviazanie diplomatických stykov s Ruskom cára Alexandra II. V Rusku videl pápež spoľahlivú oporu pri presadzovaní svojich predstáv o prevahe duchovných stránok spoločnosti nad svetskými. Rusko podľa Leva XIII. predstavovalo účinnú oporu európskej reakcie a hrádzu pred narastajúcim revolučným vrením. Jeho predstavou bolo získanie Ruska ako rovnocenného spojenca Svätej stolice a zriadenie nunciatúry v Petrohrade. Jeho túžby však zhatila smrť.
Zhrnutie pontifikátu Leva XIII.
[upraviť | upraviť zdroj]Lev XIII. bol politickým pápežom. Počas jeho pontifikátu zažil katolicizmus obrovskú expanziu mimo Európy. Založil 248 biskupstiev, 48 vikariátov či prefektúr a dva patriarcháty v severnej Afrike, Indii a Japonsku, ako aj 28 nových diecéz v USA. V roku 1892 vymenoval prvého apoštolského zástupcu v USA. Mal záujem o znovuzjednotenie cirkvi, bol prvý, kto hovoril o „oddelených bratoch“. Preto ho pokladali za pápeža diplomacie, kráľov, cisárov a biskupov.
Aj keď Lev XIII. citlivo vnímal súčasné trendy, ostal človekom hlbokej konzervatívnej zbožnosti. Desať encyklík venoval Najsvätejšej Panne Márii a sv. ružencu a dve spasiteľskej činnosti Krista a eucharistii. Roku 1893 zaviedol sviatok Svätej rodiny. Ku koncu vlády sa jeho postoje priostrili, vydal nové normy pre cenzúru a 17. septembra 1900 vydal nový index zakázaných kníh.
Po politickej a duchovnej izolácii pápežstva za vlády Pia IX., Lev XIII. transformoval jeho medzinárodnú prestíž a získal mu uznanie, ktoré sa nedostávalo pápežstvu celé stáročia.
Postoj k východným cirkvám
[upraviť | upraviť zdroj]Lev XIII. si vážil vnútornú hodnotu východných obradov a cenil si ich ako prejav skutočnej katolicity cirkvi, čo bol v tej dobe veľký zlom. Najvýraznejšie to prejavil v apoštolskom liste Orientalium dignitas (30. novembra 1894). Zasadzuje sa v nej za očistenie východných obradov od latinizácie a zakazuje západným misionárom preťahovať východných kresťanov na latinský obrad. Lev XIII. vydal celý rad konkrétnych opatrení na ochranu východného dedičstva v Katolíckej cirkvi, avšak mnohé narazili na veľký odpor a ujímali sa len s ťažkosťami.[1] V mnohých aspektoch bol inšpiráciou pre postoje Druhého vatikánskeho koncilu voči východným cirkvám.
Zaujímavosti
[upraviť | upraviť zdroj]- Nového pápeža zvyčajne vynášali na balkón Baziliky svätého Petra, odkiaľ dával požehnanie veriacim „mesta a sveta“, zhromaždeným na námestí pred bazilikou. Lev XIII. sám seba pokladajúc za „vatikánskeho väzňa“ dal príkaz, aby ho vyniesli na iný balkón, ktorý smeroval do vnútorného dvora vatikánskeho paláca, nie na námestie.
- Lev XIII. v mnohom ostal verný stredovekým tradíciám. Bolo o ňom známe, že na audienciách u pápeža boli veriaci povinní čakať na hlavu katolíckej cirkvi kolenačky.
- O pápežov tajný archív, kde boli uložené originály pápežských búl a iná dôležitá korešpondencia, sa starali špeciálni kustódi – mnísi. Aby sa nemohli oboznámiť s textami pápežských dokumentov, boli vyberaní spomedzi tých, čo nevedeli čítať ani písať a v zoznamoch pápežských úradníkov boli vedení ako tzv. „fratres analphabeti“ – negramotní bratia. Za Leva XIII. ich začali nazývať „bradatí chlapci“, lebo podľa tradície nosili brady.
- Vo Vatikánskych archívoch sa nachádza list kráľovnej Viktórie, ktorá v snahe vyhnúť sa titulovaniu pápeža začína list oslovením: „Najurodzenejší pane“, namiesto zaužívaného „Vaša Svätosť“. Pápež Lev XIII. vo svojej odpovedi začína: „Pokojná a premocná Viktória, Kráľovná Spojeného Kráľovstva Britského a Írska i iných krajov, veľká Vládkyňa Indie...“
Výber z encyklík a búl
[upraviť | upraviť zdroj]- Aeterni patris (1879) – odporúča filozofiu sv. Tomáša
- Grande munus (1880) – sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda zaviedol pre celú cirkev
- Supremi apostolatus (1883) – povzbudenie k úcte voči Panne Márii
- Humanum genus (20. apríla 1884) – pápež v tejto encyklike odsúdil naturalizmus, resp. SLOBODOMURÁRSTVO a podobné sekty, ktoré vedú k heréze, gnosticizmu a deizmu.
- Superiore anno (1884) – encyklika venovaná modlitbe sv. ruženca
- Immortale Dei (1885) – poučuje o potrebe kresťanského zriadenia štátu
- Octobri mense (1891) – upozorňuje na problémy cirkvi (útoky proti viere a mravom)
- Rerum novarum (1891) – smernice ako riešiť robotnícku otázku. Sociálna encyklika, ktorá vzbudila najväčší ohlas v kresťanskom svete
- Magnae Dei Matris (1892) – obnovovanie mariánskej úcty
- Laetitiae sanctae (1893) – poukázanie na problémy vtedajšej spoločnosti
- Orientalium dignitas (1894) – o východných cirkvách, ich právach a úctyhodnosti, odsúdenie latinizácie
- Felicitate quadam (1897) – bula, ktorou Lev XIII. rozhodol o zjednotení františkánskych rodín pod jedným menom Ordo fratrum minorum (OFM) – Rehoľa menších bratov
- Diuturni temporis (1898) – poďakovanie Panne Márii za jej ochranu, rekapitulácia svojho pontifikátu
- Rerum novarum (1871)- sociálna náuka cirkvi
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 235. (ISBN 978-80-8191-074-6) Dostupné online.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev XIII.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- GRIGULEVIČ, Iosif R.. Pápeži 20. storočia. Prvé. vyd. Bratislava : Pravda, 1983. 464 s.
- COLLINS, Michael. Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta. Prvé. vyd. Bratislava : Ikar, 2009. 320 s. ISBN 978-80-551-2016-4.
- Zaujímavosti o Vatikáne a pápežoch