Zobrazenie zdroja stránky Filozofia 19. storočia

{{Dejiny západnej filozofie}}

'''Filozofia 19. storočia''' je mozaikou viacerých [[Filozofia|filozofických]] prúdov a škôl, ktoré je možné rozčleniť podľa ich charakteristického prístupu k filozofii [[Immanuel Kant|Immanuela Kanta]]. Kantovo [[myslenie]] a dielo ako vyvrcholenie [[Európa|európskeho]] [[Osvietenstvo|osvietenstva]] na konci [[18. storočie|18. storočia]] vytvorilo dualistické nazeranie na chápanie [[Realita|reality]]. Jeho kritické pojednania opisujú, ako je človek občanom dvoch svetov - sveta [[Jav|javov]] a sveta [[Sloboda|slobody]]. Aj Kantova [[Teória poznania|epistemológia]] je [[Dualizmus (filozofia)|dualistická]], nakoľko oddeľuje to, čo je dané, od toho, čo svojimi [[Apriórna nazeracia forma|apriórnymi]] formami nazerania a [[Kategória (filozofia)|kategoriálnymi funkciami]] vzíde pri poznávaní zo strany nášho Ja. V [[19. storočie|19. storočí]] sa vymedzili filozofické smery, ktoré buď úplne odmietali racionalistický a rigorózny prístup osvietenstva na čele s Kantom (ide najmä o filozofie viery, [[Iracionalizmus|iracionalistické]] prístupy [[Arthur Schopenhauer|A. Schopenhauera]], [[Friedrich Nietzsche|F. Nietzscheho]], filozofie [[Vôľa|vôle]], [[Filozofia života|života]], [[Existencializmus|existencie]] a vôbec celý súdobý [[romantizmus]]), alebo sa zamerali buď na Kantov svet javov v snahe prísne vedecky kategorizovať ríšu javov a potvrdiť nemožnosť [[Metafyzika|metafyziky]] ([[pozitivizmus]], [[materializmus]], [[marxizmus]]), alebo sa do tretice zamerali len na Kantov svet slobody a nášho Ja, a teda rozvíjali [[Etika|etiku]], [[mravnosť]], ideály, [[Sloboda|slobodu]], duchovný pôvod a podstatu sveta ([[nemecký klasický idealizmus]] - [[Johann Gottlieb Fichte|J. G. Fichte]], [[Friedrich Wilhelm Joseph Schelling|F. W. J. Schelling]], [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|G. W. F. Hegel]]). V poslednej štvrtine 19. storočia sa filozofické úvahy snažili prekonať takéto rozčlenenie, ktoré sa začalo vnímať ako z pohľadu Kantovej filozofie nesprávne a nepochopené. Z tejto dobovej ideácie napokon vzišlo [[novokantovstvo]].

== Nemecký klasický idealizmus ==
=== J. G. Fichte ===
{{hlavný článok|Johann Gottlieb Fichte}}
[[Súbor:Johann Gottlieb Fichte.jpg|200px|left|thumb|Johann Gottlieb Fichte]]
Johann Gottlieb Fichte ([[1762]] - [[1814]]) reagoval na Kantov protiklad [[Subjektívny idealizmus|subjektívneho]] a [[Objekt|objektívneho]] sveta (sveta Ja a sveta daností). Snažil sa prekonať [[dualizmus]] teoretického a praktického [[Rozum|rozumu]] v [[Immanuel Kant|Kantovom]] ponímaní, pričom dôraz kládol na praktický výkon a činnosť Ja. A teda vychádza nie z púheho faktu [[Vedomie|vedomia]] [[Človek|človeka]], ale skôr zo skutku a konania ľudí. Ja je reálnou aktivitou, uskutočňuje seba samého prostredníctvom [[Sloboda|slobodnej]] činnosti. Nič mimo takéto činné Ja nie je relevantné, takže ani objektívny svet ako vec sama osebe nie je ničím iným, len akýmsi "nie-Ja", ktoré si voči sebe samému kladie naše vlastné činné Ja. Všetko, čo má nejaké opodstatnenie, sa nachádza v ľudskom Ja, vedomí a činnosti, praktickom rozume. [[Subjekt]] je teda absolútny, tvorivý, zvrchovaný a slobodný.

Zatiaľ čo sa Kantove [[Apriórna nazeracia forma|nazeracie apriórne formy]] vzťahovali len na ľudskú [[zmyslovosť]], Fichte tvrdil, že človek je schopný aj [[Intelekt|intelektového]] nazerania. Tým, že sme si istí samými sebou v akte vedomia, [[Reflexia|reflexívne]] sa vzťahujeme sami k sebe, čo Fichte označuje ako netematické intelektové nazeranie samého seba bez nutnosti svedectva zo zmyslových orgánov. Vedomie sa takto konštituuje aj bez senzuálnej skúsenosti, pričom v úplne postačujúcom intelektovom nazeraní vnímame svoje seba-uskutočňujúce Ja ako absolútnu realitu. Táto [[skutočnosť]] vie poslúžiť ako [[Apriori|apriórne]] [[východisko]] pre odvodenie [[Filozofia|filozofického]] [[Systém|systému]], čím dochádza k obratu v celej [[Transcendentálna filozofia|transcendentálnej filozofii]].
 
Objavom absolútneho a slobodného Ja Fichte postavil proti sebe determinizmus na jednej strane a slobodu človeka na druhej strane. Podľa Fichteho človek nie je podrobený vonkajším okolnostiam; spoločenský, ba aj prísny prírodný [[determinizmus]] už stráca svoje miesto. [[Fatalizmus]] sa mu zdá ako prázdna filozofia. Obmedzenie zo strany [[Immanuel Kant|Kantovho]] objavu "veci osebe" Fichte postulátom intelektového nazerania vlastného absolútneho Ja podľa svojich myšlienok prekonal. Všetok svet "Nie-Ja" je iba produktom sebaurčujúceho Ja, takže ak narazíme na protiklady, treba ich vnímať ako [[produkt]] vlastného [[Rozum|rozumu]], a teda ich ako [[Antitéza|antitézy]] postaviť k [[Téza|tézam]], aby sa vzápätí mohlo pristúpiť k ich zjednoteniu v [[Syntéza|syntéze]]. Začlenením syntézy ako metódy [[Nemecký klasický idealizmus|klasického idealizmu]] sa otvoril vo filozofii priestor pre [[Dialektika|dialektické]] [[Špekulácia|špekulácie]], dôkladne systematizované neskôr [[Schelling]]om a [[Hegel]]om.

=== F. W. J. Schelling ===
{{hlavný článok|Friedrich Wilhelm Joseph Schelling}}
Schelling vo svojich prvých dielach nadväzuje na rozmach [[Prírodoveda|prírodovedných]] teórií svojej doby. Pozorne sledoval nové objavy v [[Chémia|chémii]], [[Biológia|biológii]] a [[Fyzika|fyzike]], pričom vo svojej filozofii chcel prírodovedné poznatky zjednotiť prostriedkami [[Filozofia|filozofickej]] [[Špekulácia|špekulácie]], aby tak umožnil predstaviť [[Príroda|prírodu]] ako dynamický celok. [[Dynamika]] prírody podľa neho ukazuje na [[účelnosť]] [[Univerzum|univerza]], ktorého vývoj nie je zďaleka ani slepý, ani náhodný, ani len čisto [[Mechanika|mechanický]]. Vývoj prírody je v zásade samohybný, smerujúci od [[Objekt|objektívneho]] neuvedomeného [[Proces|procesu]] k životu [[Vedomie|vedomej]] [[Identita|identity]] nášho [[Ja]]. Vývin prírodného celku smeruje teda k naplneniu [[Účel|účelu]]: už od prvých prejavov prírodných síl je zameraný na vytvorenie [[Inteligencia|inteligencie]]. Filozofické zovšeobecnenie prírodných procesov má mať v Schellingovom podaní za úlohu tzv. [[naturfilozofia]]. Tá študuje, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývinových stupňov dospieva k [[Duch|duchu]], k inteligencii. [[Naturfilozofia]] dokladá, že na každom stupni stoja proti sebe dve protikladné sily, ktorých [[syntéza]] prechodom na vyšší [[stupeň]] pôvodné [[Polarita|polarity]] prekonáva. Takýto naturfilozofický názor sa v nemeckej idealistickej filozofii nazýva [[Dialektika|dialektikou]] [[Vývoj|vývoja]].

Schelling sa však nezaoberal len prechodom od objektívneho k subjektívnemu, keď popisuje účelový zrod inteligencie v procese vývoja [[Príroda|prírody]]. Prezentuje aj systém [[Transcendentálny idealizmus|transcendentálneho idealizmu]], v ktorom sa východiskom stáva subjekt a z neho sa Schelling pokúša odvodiť základné určenia vonkajšieho sveta. Je možné povedať, že [[naturfilozofia]] a [[transcendentálny idealizmus]] predstavujú dva [[Pól|póly]] Schellingovej [[Filozofia|filozofie]], pričom oba sledujú buď prechod od objektu k subjektu, alebo prechod od subjektu k objektu. Tieto dva póly dokladujú, že príroda je sama osebe inteligentná a speje k uvedomeniu sa v [[Človek|ľudskom]] rozume, zatiaľ čo sám subjekt prostredníctvom svojho [[Rozum|rozumu]] sa akoby "vteľuje", pretavuje do objektívnej prírody svojím všestranným inteligentným a [[Sloboda|slobodným]] ovplyvňovaním. Jedinou skutočnou [[Realita|realitou]] je teda v podstate [[rozum]] ako taký, inteligencia, duch, v ktorom sa zjednocuje aj subjekt, aj objekt. Schellingova filozofia je takto významným stotožnením subjektívneho a objektívneho. Schelling takto vymanil [[nemecký klasický idealizmus]] zo sféry [[Subjekt|subjektívneho]] rozumu, ako to pôvodne pertraktovalo [[Johann Gottlieb Fichte|Fichteho]] [[myslenie]].

=== G. W. F. Hegel ===
{{hlavný článok|Georg Wilhelm Friedrich Hegel}}
[[Súbor:Hegel portrait by Schlesinger 1831.jpg|200px|náhľad|vpravo|Georg Wilhelm Friedrich Hegel]]
Hegel ako pokračovateľ filozofie totožnosti [[Subjekt|subjektívneho]] a [[Objekt|objektívneho]] využíva vo svojom myslení [[Antitetika|antitetický zákon]], ktorého [[Dialektická metóda|dialektickou]] schémou je [[triáda]] "[[téza]] - [[antitéza]] - [[syntéza]]". Identita subjektu a objektu v [[Rozum|rozume]] resp. absolútne je nedokončenou [[Špekulácia|špekuláciou]], nakoľko základom absolútna (pojmu, [[Idea|idey]], rozumu) musí byť niečo obsažné, z čoho sa dajú vyvodzovať konkrétnosti a danosti. Podľa Hegela [[Schelling]]ov pojem [[Absolútno|absolútna]] je prázdny a príliš [[Abstrakcia|abstraktný]]. [[Podstata]] absolútna je práve vyjadriteľná v procese vývoja - nemožno ju považovať za zavŕšenú a hotovú, lebo by sme ju vytlačili z oblasti obsahovej rozmanitosti sveta, a tak by svet nemohol byť jej vlastným prejavom. [[Absolútna idea]] sa teda "stáva", resp. dialekticky sa vyvíja v spomenutých triadických cykloch. Hegel odmieta formálny princíp protirečenia; skôr vidí v [[Protirečenie (filozofia)|protirečeniach]] nevyhnutné štádium myslenia a prechod na vyšší stupeň [[Poznanie (filozofia)|poznania]]. Zatiaľ čo um ([[Nemčina|nem]]. ''Verstand'') sa snaží protirečeniam vyhnúť, rozum ([[Nemčina|nem]]. ''Vernunft'') myšlienky vytrháva z nehybnosti a za základ pohybu vníma [[spor]] (tézy a antitézy). Hegel však nepostuluje proces vývoja pojmu a idey ako nekonečný, lež vidí zavŕšenie idey v [[Účel|účele]] celého dialektického vývoja. Ním je vyvodenie všetkých skutočných obsahov z idey tak, aby sa preukázalo, že všetka realita je rozumová.

Prakticky takto Hegel vybudoval [[Noetika|noetickú]] základňu pre svoje ďalšie systematické filozofovanie. Syntézou kontradikcie subjektu a objektu je podľa neho všeobecný duch, všeobecný rozum a idea, v ktorej sa subjektívne a objektívne zjednocuje a prekonáva. Človek sa svojím myslením stáva súčasťou [[Absolútny duch|všeobecného ducha]], jeho [[vedomie]] je čiastkou vedomia [[Absolútny duch|svetovej idey]]. Keďže už ľudstvo rozpoznalo úroveň absolútna, môže sa iniciovať systematická dedukcia obsahov skutočnosti z idey (absolútna), čo je vlastne programom [[Veda|vied]].

Vývoj absolútneho ducha možno sledovať v stopách [[Logika|logiky]], ktorú Hegel chápe ako náuku o [[Ontológia|ontologických]] [[Kategória (filozofia)|kategóriách]], systematizujúcich objektívne myslenie, ďalej v stopách [[Prírodoveda|prírodovedy]], ktorá však odhaľuje, že vonkajšie, časovopriestorové znázornenie idey v prírode nedovoľuje v plnej miere prejaviť jej [[Duch|duchovný]] charakter. Napokon vrcholom vied je [[filozofia ducha]], v ktorej ľudstvo rozpoznáva, že absolútny duch sa uvedomuje v ľudskom rozume a stelesňuje sa v ľudskej [[Spoločnosť|spoločnosti]], resp. v [[Spravodlivosť|spravodlivom]] a [[Sloboda|slobodnom]] [[Štát|štáte]] (konkrétne vrcholí v [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Pruskej konštitučnej monarchii]]). Do najvyššej formy sebapoznania prichádza [[svetový duch]] následne prostredníctvom [[Umenie|umenia]], [[Náboženstvo|náboženstva]] a [[Filozofia|filozofie]].

== Filozofia existencie - S. Kierkegaard ==
[[Súbor:Kierkegaard.jpg|170px|right|thumb|Søren Kierkegaard]]
{{hlavný článok|Søren Kierkegaard|Existencializmus}}
Kierkegaard bol [[Teológia|teológom]] a [[Náboženstvo|náboženským]] [[Filozof|filozofom]], ktorý reagoval na [[Immanuel Kant|Immanuela Kanta]] a [[nemecký klasický idealizmus]] značne kriticky. Obvinil [[Hegel]]a zo zbožštenia [[Dejiny|dejín]] a nepáčilo sa mu ani dôsledné rozlišovanie sveta reálnej veci osebe a sveta [[Jav|javov]]. Vytvoril napokon filozofickú koncepciu, ktorej [[Teória poznania|epistemológia]] nesúhlasí ani s Kantovým [[Transcendentalizmus|transcendentalizmom]], ani s tradičnými [[Koherenčná teória pravdy|teóriami koherencie]] alebo [[Korešpondenčná teória pravdy|korešpondencie]]. Východiskom jeho filozofovania sa stal [[René Descartes|karteziánsky]] pojem [[Subjekt|subjektu]]. Na základe neho upriamuje svoju pozornosť na individuálnu [[Existencia človeka|existenciu]] človeka, ktorá jediná je dôležitá a na ktorej subjektívnej [[Pravda|pravde]] jedine záleží. Všeobecné abstraktné otázky [[Racionálny|racionálnej]] [[Metafyzika|metafyziky]], či existuje [[Boh]] alebo kto je [[človek]], strácajú svoju významnosť, pričom sa musia riešiť len v závislosti od každého jedného subjektu. Ak človek cíti prítomnosť Boha vo svojom vnútri, tak nemusí o Božej existencii podľa Kierkegaarda [[Metafyzika|metafyzicky]] [[Špekulovanie|špekulovať]]. [[Pravda]] je iba subjektívna, takže sa musí zotrieť rozdiel medzi objektivitou a subjektivitou, nakoľko na objektivite a racionálnych [[Abstrakcia (filozofia)|abstrakciách]] vlastne nezáleží. Pri hľadaní vlastnej pravdy svojej existencie a pri hľadaní Boha človek prežíva rôzne štádiá svojej existencie, ktoré sa mu stávajú životnými púťami:
# [[Estetika|estetické]] štádium - prevláda povrchný život, orientácia na pôžitok, zábavu, subjekt sa sústredí len na časné, fixuje sa na bezprostredné, [[Estetično|estetické]] a [[Erotika|erotické]] momenty;
# [[Etika|etické]] štádium - prejavuje sa morálne hlbší [[zmysel života]], ukazovateľom je tu [[Správnosť|správne]] a nesprávne, subjekt túži po večnom, ale nevie večnosť dosiahnuť bez toho, aby nestratil vlastnú subjektivitu;
# [[Náboženstvo|náboženské]] štádium - subjekt musí urobiť "skok viery" a svojou ([[Kresťanstvo|kresťanskou]]) [[Viera|vierou]] sa upriamiť na [[večnosť]], nasledovať [[Ježiš Kristus|Krista]] a takto [[Autenticita|autenticky]] prežívať svoju neopakovateľnú a jedinečnú [[Individualita|individualitu]] vo vlastnom osobnom príbehu, až bude osobným hľadaním poznávať [[Boh]]a.
Kierkegaard ako [[filozof]] existencie vytvoril základy [[Existencializmus|existencializmu]], ktorý neskôr v [[20. storočie|20. storočí]] nadobudol nielen [[Teizmus|teistické]], ale aj svoje [[Ateizmus|ateistické]] podoby.

== Romantizmus vo filozofii 19. storočia ==
=== Wilhelm von Humboldt ===
{{hlavný článok|Wilhelm von Humboldt}}

=== F. D. E. Schleiermacher ===
{{hlavný článok|Friedrich Schleiermacher}}

== Pozitivizmus ==
{{hlavný článok|Pozitivizmus}}

=== Auguste Comte ===
[[Súbor:Auguste_Comte.jpg|vpravo|170px|náhľad|Auguste Comte]]
{{hlavný článok|Auguste Comte}}
Comte je zakladateľom [[Scientizmus|scientisticky]] orientovanej [[Filozofia|filozofie]] [[Pozitivizmus|pozitivizmu]]. Pojem "[[pozitívny]]" definuje ako niečo, čo je založené na faktoch našej [[Skúsenosť (filozofia)|skúsenosti]]. Všetko, čo je mimo našej skúsenosti a nedá sa ňou potvrdiť alebo vyvrátiť, chce Comte odstrániť zo zreteľa vied i vedeckej filozofie. Vylúčiť je teda treba predovšetkým [[Metafyzika|metafyzické]] [[Otázka|otázky]]. Empirický základ má mať podľa Comta nielen naše [[poznanie]] [[Príroda|prírody]], ale aj poznanie [[Spoločnosť|spoločnosti]]. Comte je vlastným zakladateľom sociálnej fyziky, resp. [[Empíria|empirickej]] [[Sociológia|sociológie]]. Verí v [[Osvietenstvo|osvietenský]] [[ideál]] neobmedzeného [[Pokrok|pokroku]] vied. [[Dejiny]] postupujú k poznaniu a pokroku tromi štádiami:
# [[Teológia|teologické]] ([[Fikcia|fiktívne]]) štádium - ľudský [[duch]] sa orientuje na [[Náboženstvo|náboženskú]] [[Viera (náboženstvo)|vieru]] v nadprirodzené sily a mocnosti; poprednú úlohu tu zohrávajú [[mýtus]] a [[dogma]];
# [[Metafyzika|metafyzické]] štádium - skutočnosť si [[človek]] vysvetľuje prostredníctvom filozofických [[Pojem|pojmov]] a obrazov [[Svet|sveta]];
# [[Pozitívny|pozitívne]] štádium - ľudstvo sa tu oslobodzuje od [[Špekulácia|špekulácií]] a venuje sa len prísnemu vedeckému skúmaniu toho, čo je prístupné a overiteľné v celku jeho [[Empíria|empírie]] ([[Zmyslovosť|zmyslovej]] skúsenosti).
Úlohou vedeckej, a teda pozitívnej filozofie je zovšeobecňovať poznatky špecializovaných [[Veda|vied]]. Predpokladom týchto pozitívnych špeciálnych vied je [[matematika]], pričom ďalšími oblasťami pozitívneho skúmania sú [[astronómia]], [[fyzika]], [[chémia]], [[biológia]] a [[sociológia]]. Cieľom [[Sociológia|sociológie]] je poznanie všetkých sociálnych pohybov a podmienok tak, aby sa umožnilo postupné [[Reforma|reformovanie]] spoločnosti smerom k naplneniu ideálu všeľudskej [[Humanita|humanity]] a sociálnej [[Harmónia|harmónie]]. Neskôr Comte so svojimi stúpencami zakladá akési pozitívne náboženstvo, kde božstvom je [[ľudstvo]] ako také a určujúcou dogmou [[humanita]]. Pozitivistická "cirkev" by takto mala podľa Comta nahradiť [[Náboženstvo|náboženské]] cirkvi, ktoré ešte propagujú [[Teológia|teologické]] a [[Metafyzika|metafyzické]] predsudky.

=== John Stuart Mill ===
{{hlavný článok|John Stuart Mill}}

=== Herbert Spencer ===
{{hlavný článok|Herbert Spencer}}

== A. Schopenhauer ==
{{hlavný článok|Arthur Schopenhauer}}
[[Súbor:Schopenhauer.jpg|170px|vľavo|náhľad|Arthur Schopenhauer]]
Schopenhauer čiastočne vychádzal z diela [[Immanuel Kant|Immanuela Kanta]] a z jeho rozlíšenia ''sveta osebe'' a ''sveta pre nás''. [[Fenomén]]mi v Kantovom zmysle sú u Schopenhauera [[Predstava|predstavy]], ktoré si utvárame na základe [[Zmyslovosť|zmyslového]] a [[Racionálny|racionálneho]] [[Vnímanie|vnímania]] a ktoré sú ovplyvnené [[Apriori|apriórnymi]] [[Forma|formami]]. Predstavy závisia často aj od [[Motivácia|motivácie]] [[Subjekt|subjektu]], obzvlášť javy nášho vlastného [[Konanie (činnosť)|konania]]. [[Podstata|Podstatou]] sveta, teda vecou osebe, je však [[vôľa]] - svetová vôľa je iracionálnym, živelným a slepým pudením k [[Aktivita (filozofia)|aktivite]], ovláda človeka, jeho telo, [[myslenie]], [[Emócia|emócie]]. Svetová vôľa sama osebe nemá žiadny [[zmysel]], nespeje nikam a objektivizuje sa v rôznych konkrétnych stupňoch svojich prejavov. Vzhľadom na to, že podstata sveta je [[Iracionálnosť|iracionálna]] a živelná vôľa, prichádza Schopenhauer k základnému [[Pesimizmus|pesimizmu]] - svet je nezmyselný, je bludiskom živelne pôsobiacich slepých síl. Človek, v ktorom prichádza svetová vôľa k vedomiu, je sám pudený [[Vôľa|vôľou]] k [[Život|životu]] a k neustálemu, slepému, neukojiteľnému [[Chcenie|chceniu]]. Nezmyselnosť takéhoto bytia môžeme ale zmierniť [[Súcit|súcitom]] s [[Utrpenie|utrpením]] druhých, ktorí trpia rovnakým [[Osud|osudom]] a ktorí boli rovnako vrhnutí do bytia bez vlastnej iniciatívy. [[Pesimizmus]] sa dá prekonávať aj [[Estetika|estetickým]] [[Zážitok|zážitkom]], najmä [[Hudba|hudbou]]. Konečné víťazstvo nad slepou svetovou vôľou môžeme dosiahnuť poprením vlastnej individuálnej vôle, nakoľko čím menej chceme, tým menej sa trápime. Treba sa teda odvrátiť od [[Egoizmus|egoistického]] sebautvrdzovania smerom k [[Asketizmus (životný štýl)|asketizmu]] a ([[Budhistická filozofia|budhistickej]]) [[Nirvána|nirváne]].

Schopenhauer ako prvý [[filozof]] [[19. storočie|19. storočia]] obrátil pozornosť [[Európa|európskeho]] myslenia na [[Indická filozofia|indickú filozofiu]] a na jej spôsoby popierania vlastnej vôle a iných životných procesov. [[Nirvána|Nirvánu]] vidí ako najvlastnejší cieľ aj v [[Spiritualita|spiritualite]] [[Kresťanstvo|kresťanských]] [[Svätec|svätcov]] a [[Mystika|mystikov]]. Schopenhauerova [[filozofia]] pripravila pôdu pre európsky [[nihilizmus]] a [[Filozofia života|filozofiu života]].

== F. Nietzsche ==
{{hlavný článok|Friedrich Nietzsche}}
[[Súbor:Nietzsche1882.jpg|170px|vpravo|náhľad|Friedrich Nietzsche]]
Nietzsche bol tvorcom [[Antropológia|antropologicky]] orientovanej [[Filozofia|filozofie]], v ktorej za ústrednú [[Hodnota|hodnotu]] vymenoval [[život]]. Tým sa stal významným predchodcom [[Filozofia života|filozofie života]]. Ako kritik [[Tradícia|tradičnej]] [[Morálka (súhrn hodnôt)|morálky]] sa usiloval o prehodnotenie všetkých hodnôt - hodnoty sú v súčasnej spoločnosti prevrátené a na výslnie sa dostáva morálka slabých, priemerných, [[Utrpenie|trpiacich]] a nesamostatných ľudí. Ide o morálku [[Židia|židovsko]]-[[Kresťanstvo|kresťanskej]] mentality. To treba zmeniť a je nutné sa vrátiť k [[Antika|antickej]], predkresťanskej [[Etika|etickej]] [[Paradigma|paradigme]], aby sa uvoľnilo miesto pre silného [[Nadčlovek|nadčloveka]], totiž samostatnú a vznešenú [[Individualita|individualitu]], ktorá naplno žije svoju silnú, [[Statočnosť|statočnú]] a hrdú [[Vôľa k moci|vôľu k moci]]. Slabému a [[Plebej|plebejskému]] musíme zamedziť prístup k rastu a vplyvu. [[Nadčlovek]], ktorý vzíde z tejto uvedomelej morálky pánov a vodcov, nie je už produktom mechanického a [[Evolúcia|evolučného]] prírodného procesu, ale je [[Produkt|produktom]] ľudskej [[Aktivita (filozofia)|aktivity]]. Nadčlovek sa poznáva, osvojuje si, ovláda, využíva, manipuluje, a to preto, lebo môže a chce. Je pánom seba samého a sám ustanovuje, čo je [[Dobro|dobré]] a čo [[Zlo|zlé]]. [[Boh]] už viac nemôže byť istotou ľudského života - je v [[Etika|etickom]] i [[Noetika|noetickom]] zmysle mŕtvy. Prevaha Boha zostala už len [[Ilúzia|ilúziou]] a falošnou nádejou [[Pokrytectvo|pokryteckého]] [[Meštianstvo|meštianstva]]. Nový človek, [[nadčlovek]], je už odkázaný sám na seba, je samostatný, zrelý a [[slobodný]]. Vývoj k nadčloveku je poznamenaný tromi štádiami [[Ľudstvo (antropológia)|ľudstva]]:
# štádium, v ktorom sa [[duch]] mení na ťavu - ľudia sa podriaďujú normám a autorite, uctievajú [[Boh]]a, [[pokora]] sa nastoľuje ako [[cnosť]];
# štádium, v ktorom sa [[ťava]] mení na leva - ľudstvo prestáva uznávať normy a autority, smeruje k [[Nihilizmus|nihilizmu]], staré [[Hodnota|hodnoty]] sa stávajú zbytočnými a je nutné ich prehodnotiť;
# štádium, kde sa [[lev]] mení na [[dieťa]] - dozrel čas na nové hodnoty a nové cnosti, ktoré vytýči nadčlovek.
[[Vôľa k moci|Vôľu k moci]] vníma Nietzsche ako kladnú hodnotu, v ktorej ide o vlastnú [[Sebarealizácia|sebarealizáciu]]. Dobrým sa v novom poriadku stáva všetko, čo utvrdzuje [[moc]] človeka; zlým naopak to, čo vyplýva zo slabošstva, a teda z morálky otrokov. Najdôležitejšou úlohou ľudstva je teraz umožniť vznik nadčloveka, aby sa k slovu dostávala len morálka pánov a silných, mocných, vznešených [[Individualita|individualít]].

== Filozofia života ==
{{hlavný článok|Filozofia života}}

=== H. Bergson ===
{{hlavný článok|Henri Bergson}}
Bergson reaguje na [[Scientizmus|scientisticky]] orientované [[Filozofia|filozofie]] svojej doby, a to najmä na [[pozitivizmus]] a [[materializmus]]. Odhaľuje, že tieto systémy skúmajú len povrchovú vrstvu skutočnosti, pričom to najpodstatnejšie a najrelevantnejšie je predsa [[život]] sám - život je [[realita]], ktorá nám je bezprostredne a [[Intuícia|intuitívne]] daná vo [[Vedomie|vedomí]]. Život je [[Dynamika|dynamickou]] skutočnosťou neprestajného vznikania a rastu, prebiehajúceho v [[Čas|čase]]. Čas života nazýva Bergson [[Trvanie|trvaním]]. Trvanie je v zásade neopakovateľné, jednorazové a je vlastné všetkému životu. Realitu plynúcu v časovom trvaní môžeme vystihovať buď [[Rozum|rozumom]] alebo [[Intuícia|intuíciou]]. V oblasti [[Technika|technického]] a [[Fyzika|fyzikálneho]] [[Poznávanie|poznávania]] je racionálne myslenie vhodné, nakoľko rozumom vieme realitu [[Kvantifikácia|kvantifikovať]] a merať. Skutočnosť trvania však najlepšie postihneme prežívaním, vedomým vcítením sa, spoluprežívaním ustavičného toku [[Život|života]]. A tu zohráva svoju rolu práve bezprostredná [[intuícia]].

Celá skutočnosť, [[bytie]] ako také je jediný [[prúd]] života. V našom [[Vedomie|vedomí]] je možné tento tok a trvanie reálne prežiť a uvedomiť si ho. [[Podstata|Podstatou]] sveta je život - čistá a neohraničená, [[Tvorivosť|tvorivá]] a [[Sloboda|slobodná]] životná sila, pulzujúca v bytí a dianí ([[élan vital]]). Životná sila je vlastne [[Boh]]om, čím Bergson približuje svoju filozofiu [[Panteizmus|panteistickej]] pozícii. Bergsonove [[Myšlienka|myšlienky]] mali najväčší ohlas práve vo [[Francúzsko|francúzskom]] [[Existencializmus|existencializme]] [[20. storočie|20. storočia]].

=== W. Dilthey ===
{{hlavný článok|Wilhelm Dilthey}}
Tak ako Bergson rozlišuje medzi [[Intuícia|intuíciou]] a [[Rozum|rozumom]], rozlišuje aj Dilthey medzi [[Chápanie|chápaním]] a [[Explanácia|explanáciou]]. Explanácia je metódou [[Prírodná veda|prírodných vied]], ktoré chcú neopakovateľné fenomény života redukovať na všeobecné prírodné [[Zákon|zákony]], a takto ich chcú vysvetliť. Avšak [[duchovné vedy]] sú odlišné, nakoľko ich metódou musí byť práve ''chápanie'', teda porozumenie - [[Interpretácia|interpretovanie]] v určitom celku, hľadajúc [[Zmysel (filozofia)|zmysel]] na základe pochopenia [[Význam|významu]] jednotlivých faktov. [[Chápanie]] je založené na bezprostrednosti [[Psychika|psychického]] zážitku. Dilthey sa takto stáva priekopníkom [[Moderna|modernej]] [[Hermeneutika|hermeneutiky]] ako [[Metóda|metóde]] duchovných vied, hoci sa hlási ku psychologistickej pozícii. [[Psychologizmus]] je preňho nevyhnutným stanoviskom, pretože pochopiť [[dejiny]] v snahe porozumieť životu a [[Človek|človeku]] je možné len prostredníctvom [[Zážitok|zážitku]] a schopnosti vcítiť sa. Dejiny nemožno redukovať na materiálne [[Proces|procesy]] a [[Abstrakcia|abstraktné]] [[Metafyzika|metafyzické]] [[Princíp|princípy]]. Práve autentické prežívanie a bezprostredné uchopenie dejinného v jeho širšom celku umožňuje pochopiť [[život]] zvnútra. Takto sa Dilthey hlási k [[Romantická filozofia|romantickej]] [[Hermeneutika|hermeneutike]] [[19. storočie|19. storočia]].

== Senzualizmus a dialektický marxizmus ==
{{hlavný článok|Senzualizmus|Marxizmus}}

=== F. Feuerbach ===
[[Súbor:Feuerbach Ludwig.jpg|170px|vľavo|náhľad|Ludwig Feuerbach]]
{{hlavný článok|Ludwig Andreas Feuerbach}}
Feuerbach sa priklonil ku kritike [[Hegel]]a a jeho [[Dialektika|dialektiky]] vývoja [[Duch|ducha]] v [[Dejiny|dejinách]]. Volá po opätovnom priznaní [[Hodnota|hodnoty]] [[Zmyslovosť|zmyslovej]] bytosti [[Človek|človeka]], ktorú mu uprela [[teológia]] a [[filozofia]] Hegelovho [[Nemecký klasický idealizmus|idealizmu]]. Z tohto [[Východisko|východiska]] argumentuje v prospech [[Senzualizmus (filozofia)|senzualistickej]] [[Antropológia|antropológie]] a [[Materializmus|materializmu]]. [[Telo]] náleží človeku priamo podstatne a dualita [[Subjekt|subjektu]] a sveta sa zjednocuje prostredníctvom práve telesných [[zmyslový orgán|zmyslových orgánov]]. Východiskom a predmetom [[Filozofia|filozofie]] má byť teda celý človek ako zmyslovo-telesná bytosť, nakoľko len [[Zmyslovosť|zmyslovosťou]] človek môže postihnúť [[Realita|realitu]] vôkol seba. [[Pravda|Pravdu]] môžeme zachytiť len stretom našej zmyslovosti s okolím, pričom potrebujeme druhých ľudí na to, aby sme si porovnali ich zmyslové [[Údaj|údaje]] s našimi, a tak sa uistili o [[Pravdivosť|pravdivosti]] svojich [[Poznatok|poznatkov]]. Preto [[podstata človeka]] vždy vyžaduje jednotu [[Druh (taxonómia)|druhu]]: ide o druhovú podstatu, obsiahnutú v celku ľudského [[Spoločenstvo|spoločenstva]]. Feuerbach však týmto senzualizmom a dôrazom na ľudské zmysly nechce skĺzať do subjektivizmu, pretože verí, že zmysly reálne odrážajú vonkajšiu [[Poznateľnosť|poznateľnú]] skutočnosť. Zmyslové údaje majú teda základ v [[Príroda|prírode]] a realite.

Feuerbachova [[epistemológia]] ho privádza ku kritike [[Náboženstvo|náboženstva]]. Náboženstvo je viera, v ktorej človek vstupuje do vzťahu k svojej vlastnej druhovej podstate. Je založené na určitom [[Vedomie|vedomí]] [[Nekonečno|nekonečna]], ktoré je druhovej podstate človeka vlastné. Je však omylom, ak [[Predikát|predikáty]] podstaty človeka [[Personifikácia|personifikujeme]] do samostatnej bytosti - [[Boh]]a. Božie vlastnosti sú len [[Vlastnosť (charakteristika)|vlastnosťami]] človeka, [[Hyperbola|hyperbolizované]] a vlastné jeho druhovej podstate. To ľudská podstata je v skutočnosti nekonečná, keď realizuje svoje mnohoraké [[Možnosť|možnosti]] v [[Dejiny|dejinách]]. Príčinou vzniku náboženstva je nevedomé prianie byť sám Bohom - [[Boh]] je vlastne druhou polovicou našej [[Podstata človeka|ľudskej podstaty]]. Celé [[náboženstvo]] a generovanie božského mimo seba samého treba odhaliť ako nezrelý [[omyl]] človeka závislého od nepochopenej [[Príroda|prírody]].

Feuerbachov senzualizmus a [[ateizmus]] mali následne významný vplyv na filozofiu [[Karl Marx|Karla Marxa]], prostredníctvom ktorého sa tento ateizmus stal súčasťou ideológie [[Socializmus|socialistického]] [[Robotnícke hnutie|robotníckeho hnutia]].

=== K. Marx ===
[[Súbor:Karl_Marx.jpg|180px|right|náhľad|Karl Marx]]
{{hlavný článok|Karl Marx}}
Zdrojmi Marxovej [[Filozofia|filozofie]] sa stali [[Hegel]]ove názory o [[Dialektický|dialektickom vývine]] [[Duch|ducha]], ďalej [[Ludwig Feuerbach|Feuerbachov]] [[Antropológia|antropologický]] [[materializmus]] a názory [[Utópia|utopických]] mysliteľov. Zakladajúc si na materializme, orientoval Marx svoju filozofiu [[Politika|politicky]] a [[Prax|prakticky]], nakoľko bol kritikom súdobej ťažkej situácie [[Robotnícka trieda|robotníckej triedy]]. Rozlíšil v spoločnosti sociálnu základňu a sociálnu nadstavbu, pričom nadstavbu vnímal ako doplnok dominantnej základne - myslenie a vedomie ([[štát]], [[Idea|idey]], [[Ideológia|ideológie]], [[Zákon (právo)|zákony]]) sú totiž určované materiálnymi životnými podmienkami [[Spoločnosť|spoločnosti]]:
* Sociálna základňa pozostáva z 3 úrovní - [[Príroda|prírodné]] zdroje, pracovné sily a pracovné vzťahy vo [[Výrobný proces|výrobnom procese]] - [[práca]] sociálnej základne produkuje [[Nadhodnota|nadhodnotu]], ktorú si obvykle privlastňuje [[kapitalista]], čím vykorisťuje tých, ktorí sú skutočne zodpovední za [[Produkcia|produkciu]] nadhodnoty.
* [[Kapitalizmus]] vytvára všeobecnú nespokojnosť proletariátu ([[Robotník|robotníkov]]) a spôsobuje, že sa človeku práca odcudzuje, hoci by ho mala pôvodne obohacovať a posúvať v živote dopredu. Preto je nutné prehodnotenie vlastnenia [[Výrobný prostriedok|výrobných prostriedkov]] a nadhodnôt - je nutný zlom, [[revolúcia]], ktorou sa prostredníctvom prvotnej [[Diktatúra proletariátu|diktatúry proletariátu]] vybuduje [[socializmus]] a neskôr [[Komunizmus|komunistická]] spoločensko-[[Ekonomika|ekonomická]] formácia. Revolúcia je prirodzená, keďže spoločenská formácia sa vždy rozvíja len potiaľ, pokiaľ [[Výrobný vzťah|výrobné vzťahy]] poskytujú dostatočný priestor pre pokrok výrobných síl. V súdobom kapitalizme však už vykorisťovaním nastal čas, že [[Výrobná sila|výrobné sily]] nedisponujú žiadnou nadhodnotou, ktorú vyprodukovali.
Základom komunistickej spoločnosti má byť sociálna [[rovnosť]], [[spravodlivosť]] a [[solidarita]], spoločné vlastníctvo. [[Práca]] sa stane autentickým prežívaním vlastných bytostných síl a autentickým pretváraním prírodného a sociálneho prostredia. Úplným zrušením [[Súkromné vlastníctvo|súkromného vlastníctva]] každý člen komunistickej spoločnosti bude môcť užívať nadhodnotu, ktorú vyprodukoval alebo ktorú vyprodukovali iní členovia v tejto rovnostárskej a beztriednej spoločnosti.

=== F. Engels ===
{{hlavný článok|Friedrich Engels}}
Friedrich Engels bol významným spolupracovníkom a [[Sponzor|sponzorom]] [[Karl Marx|Karla Marxa]]. Marxove myšlienky tvoriace koncepciu tzv. [[Historický materializmus|historického materializmu]] doplnil o systematické spracovanie [[Ontológia|ontologickej]] a [[Epistemológia|epistemologickej]] [[Problematika|problematiky]]. Jeho koncepcia býva označovaná ako [[dialektický materializmus]]. Engels [[Hegel]]ovu [[Dialektika|dialektiku]] vývoja [[Duch|ducha]] v [[Dejiny|dejinách]] nahradil dialektikou vývoja [[Hmota|hmoty]], pretože považuje hmotu za prvotný fakt [[Objektívna realita|objektívnej reality]], zatiaľ čo ducha a [[vedomie]] považuje za druhotné javy. [[Svet]] sa ako forma hmoty dialekticky vyvíja od základnej úrovne cez [[Fyzika|fyzikálnu]], [[Chémia|chemickú]], [[Biológia|biologickú]] až po sociálnu úroveň. Vyššie formy pohybu hmoty obsahujú tie nižšie, avšak nie sú už na ne [[Redukcia|redukovateľné]], keďže novovzniknuté entity a úrovne vzišli skokom a predstavujú nové bytie a celkom nový [[stav]]. V rámci [[Gnozeológia|gnozeologického]] stanoviska Engels uznáva zásadnú [[poznateľnosť]] sveta, pričom [[človek]] je pozvaný prekonávať vnútornú [[protirečivosť]] faktov svojím neprestajným [[Poznávanie|poznávaním]]. [[Spoločnosť]] ako produkt pohybu hmoty smerom k vyšším sociálnym štruktúram sa tiež sama vyvíja, pričom Engels rozlišuje historické štádiá v závislosti od situácie sociálnej základne a jej vzťahu k sociálnej nadstavbe - definuje pohyb od štádia [[Prvotnopospolná spoločnosť|prvotnopospolnej spoločnosti]] cez triednu spoločnosť až po záverečný beztriedny [[komunizmus]].

== Novokantovstvo ==
{{hlavný článok|Novokantovstvo}}
Novokantovstvo predstavuje [[Scientizmus|scientistický]] návrat k dedičstvu [[Nemecký klasický idealizmus|klasického idealizmu]] a [[Transcendentalizmus|transcendentalizmu]]. Časovo spadá do obdobia druhej polovice [[19. storočie|19. storočia]] a prvej polovice [[20. storočie|20. storočia]], pričom bolo pestované ako [[Akademický|akademická]] filozofická [[rozprava]] na popredných [[Nemecko|nemeckých]] [[Univerzita|univerzitách]]. Rozlišujeme takto marburskú a bádenskú školu:
# Marburská škola ([[Hermann Cohen]], [[Paul Natorp]], [[Ernst Cassirer]]) sa upriamovala na [[Immanuel Kant|Kantovu]] [[Epistemológia|epistemológiu]], najmä na [[Transcendentálna filozofia|transcendentálne]] [[Kategória (filozofia)|kategórie]] ako podmienky [[Poznanie (filozofia)|poznania]]. Základom [[Veda|vedy]] tu nie sú len [[Fakt|fakty]], ale aj [[Forma|formy]] nášho [[Myslenie|myslenia]], pričom poznávanie je napĺňaním týchto foriem obsahom. Ľudstvo kognitívne a transcendentálne konštruuje svet a poznanie na základe svojich formujúcich interných kategórií, prítomných vo vlastnom poznávacom [[Aparát|aparáte]]. Zatiaľ čo Cohen a Natorp pertraktovali [[Transcendentálnosť|transcendentálne]] základy možnosti poznania a tvorenia vedy, Cassirer sa venoval aj transcendentálnym podmienkam formovania [[Kultúra (spoločenské vedy)|ľudskej kultúry]] ako takej.
# Bádenská škola ([[Wilhelm Windelband]], [[Heinrich Rickert]]) sa sústredila na rozvoj Kantovej [[Etika|etiky]] a [[Estetika|estetiky]]. Kritériá, ktorými tvoríme [[Hierarchia|hierarchiu]] [[Hodnota|hodnôt]] a [[Mravný zákon|mravných noriem]], sú tu transcendentálnymi, [[Apriori|apriórnymi]] základmi našich etických a estetických hodnotiacich [[Súd|súdov]]. Vďaka rozpoznaniu podmienok možnosti etických a estetických súdov sa začala následne profilovať nová filozofická disciplína o hodnotách a [[Hodnotenie|hodnotení]] - [[axiológia]]. A práve predstavitelia Bádenskej školy sa stali jej prvými systematickými priekopníkmi.

== Pragmatizmus ==
{{hlavný článok|Pragmatizmus}}

== Zdroje ==
* {{Citácia Harvard
|Priezvisko = Coreth
|Meno = Emerich
|Priezvisko2 = Ehlen
|Meno2 = Peter
|Priezvisko3 = Schmidt
|Meno3 = Josef
|Titul = Filosofie 19. století
|Vydanie = 1
|Rok = 2003
|Vydavateľ = Nakladatelství Olomouc
|Miesto = Olomouc
|ISBN = 80-7182-157-8
}}
* {{Citácia Harvard
|Priezvisko = Scruton
|Meno = Roger
|Titul = Krátke dejiny novovekej filozofie
|Vydanie = 1
|Rok = 1991
|Vydavateľ = Archa, s.r.o.
|Miesto = Bratislava
|ISBN = 80-7115-023-1
}}
* {{Citácia Harvard
|Priezvisko = Bocková
|Meno = Anna
|Priezvisko2 = Ďurajková
|Meno2 = Daniela
|Priezvisko3 = Feketeová
|Meno3 = Katarína
|Priezvisko4 = Sakáčová
|Meno4 = Zuzana
|Titul = Náuka o spoločnosti: Príprava na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy
|Vydanie = 3
|Rok = 2004
|Vydavateľ = Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá
|Miesto = Bratislava
|ISBN = 8010003883
}}
* {{Citácia Harvard
|Priezvisko = Störig
|Meno = Hans Joachim
|Titul = Malé dějiny filosofie
|Vydanie = 7
|Rok1Vydania = 1950
|Rok = 2000
|Vydavateľ = Karmelitánské nakladatelství
|Miesto = Kostelní Výdří
|Jazyk = cs
|ISBN = 8071925004
}}
* {{Citácia Harvard
|Priezvisko = Kol. autorov
|Meno = 
|Titul = Filosofický slovník
|Vydanie = 2
|Rok = 2002
|Vydavateľ = Nakladatelství Olomouc
|Miesto = Olomouc
|ISBN =80-7182-064-4
}}

{{Filozofia}}

[[Kategória:Filozofia 19. storočia| ]]