Vynohradiv

	Vynohradiv; (Виноградів)
	Nagyszőlős
	mesto
	Centrum mesta
	Oficiálny názov: Виноградів – Vynohradiv
Štát	Ukrajina
Región	Zakarpatská oblasť
Okres	Berehovský rajón
Súradnice	48°08′23″S 23°01′59″V / 48,13972°S 23,03306°V
Obyvateľstvo	25 317 (2022)
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
PSČ	90300
Predvoľba tel. čísel	(+380) 3143
	Poloha mesta v rámci Ukrajiny
	Geografický portál

Súradnice: 48°08′23″S 23°01′59″V / 48,13972°S 23,03306°V

Vynohradiv (ukr. Виноградів; rus. Виноградов – Vinogradov; maď. Nagyszőlős, poľ. Wielki Sewlusz; nem. Großweinstadt; rum. Seleuşu Mare), v minulosti Sevľuš, je mesto na Ukrajine v Zakarpatskej oblasti. Je súčasťou Berehovského rajónu, blízko hraníc s Maďarskom a Rumunskom na rieke Tisa. Žije tu 25 317 obyvateľov.

Nad mestom sa nachádza vrch Čierna hora (565 m n. m.),^[1] ktorý je vyhasnutou sopkou.

Názov

Mesto je prvýkrát spomínané roku 1262 ako Zceuleus, čo je latinizácia pôvodného maďarského mena Szőllős, znamenajúceho „vinársky, vinohradný“. Toto meno bolo v skomolenej podobne Sevl(j)uš prijaté aj do jazyka tunajších Slovanov (Rusínov). Po druhej svetovej vojne bolo zmenené na Vinogradovo/Виноградово (zhruba preklad starého mena, súčasne aj bežné ruské priezvisko), ukrajinsky Vynohradiv). Nové meno bolo schválené roku 1946.

Klimatické pomery

Priemerná teplota v júli tu dosahuje 22 – 25 °С, v januári -3 – -4 °С. Ročne spadne asi 750 mm zrážok, najviac (asi 88 mm za mesiac) v júni a júli. Zima je tu relatívne krátka: začína v polovici decembra a trvá 2,5 – 3 mesiace. Snehová pokrývka väčšinou nevydrží po celú zimu a rýchlo sa topí.

Dejiny

Územie súčasného mesta bolo osídlené už v dobe kamennej. Najstaršie pamiatky dlhšieho osídlenia boli nájdené v mieste neskoršej tehelne.

Vynohradivský hrad

Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1262. V 12. a 13. storočí rodiaca sa osada bola majetkom uhorského kráľa. Obec bola pomerne malá; v snahe lepšie osídliť okrajovú časť Panónskej panvy sa rozhodol uhorský kráľ pozvať sem kolonistov z dnešného Nemecka. Tí sa tu venovali už vtedy pestovaniu vínnej révy. Privilégium, na základe ktorého bolo možné pestovať ju, bolo v 13. storočí vtedajším uhorským panovníkom vydané. Dokazuje prítomnosť maďarského a saského obyvateľstva.

V roku 1329 uhorský kráľ Karol Róbert udelil mestu privilégiá, ktoré sa stalo sídlom Ugočského komitátu (túto hodnosť malo mesto až do roku 1920). Stredovekému mestu dominovala najprv menšia pevnosť, postavená roku 1399 (podľa iných zdrojov ale už na začiatku 14. storočia) a potom hrad, zničený v roku 1556 v boji. Dlhú dobu bol významným rodom, ktorý ovládal väčšinu územia mesta, rod Peréniovcov. Ten tu začal pôsobiť už v 14. storočí, resp. pripomínané je jeho vlastníctvo mesta k už spomínanému roku 1399. Rod získal mesto od kráľa Žigmunda Luxemburského z vďačnosti za pomoc v bojoch, konkrétne pri Bitke pri Nikopole. Veľmi dlhú dobu bolo mesto taktiež sídlom Ugočskej župy (až do roku 1918).

Roku 1427 získalo právo organizovať pravidelne trhy. Tie sa tu konali niekoľkokrát do roka. Mesto sa tak stalo tzv. mestom s trhovým právom.

Počas Rákóciho povstania sa miestne obyvateľstvo pridalo na stranu vzbúrencov proti habsburskej moci. Miestnych správcov vyhnalo. Počas nasledujúcich bojov bol Sevľuš úplne zničený a na nejaký čas opustený.

V prvej polovici 19. storočia tu Žigmund Peréni nechal postaviť aj špitál.

Pohľadnica mesta z roku 1905

V rokoch 1889 až 1892 žil vo Vynohradive Béla Bartók ešte ako dieťa. Jeho matka tu učila na základnej škole. Dom Bartókovcov stál oproti budove vtedajšieho zámku. V roku 1880 žilo v meste (vtedajšej Veľkej Sevľuši) okolo 4 400 obyvateľov. V tom istom roku tu bola postavená škola (s maďarským vyučovacím jazykom); na prelome storočia do nej chodilo vyše dvesto žiakov. Nástup 20. storočia naopak neprežili dve židovské školy. V roku 1908 bol mestu udelený jeho znak, odkazujúci na miestnu vinársku tradíciu.

Podľa máp tretieho vojenského mapovania z prelomu 19. a 20. storočia tvorilo vtedajšiu Sevľuš len námestie so zastavanými domami, zástavba potom prechádzala aj do niekoľkých okolitých ulíc. Na mape sú zrejmé aj kaplnky a oba kostoly a rovnako aj miestna stanica. Časť okolitej dnes využívanej poľnohospodárskej pôdy tvoril močiar. Peréniho zámok bol zmapovaný bez priľahlej zámockej záhrady.

Pamätník v meste

V roku 1910 malo mesto podľa posledného rakúsko-uhorského sčítania ľudu celkom 7 811 obyvateľov, z ktorých 5 943 alebo 76 % bolo maďarskej národnosti, 1 266, resp. 16 % rusínskej a 540, resp. 7 % nemeckej národnosti. Ku gréckokatolíckej cirkvi sa hlásilo 3 311 ľudí, teda 42,5 % obyvateľov mesta, Židov bolo 2 237, čiže 28,6 % a 1 124, resp. 14,4 % obyvateľov sa hlásilo k reformovanej protestantskej cirkvi.

Bývalá budova banky

Na konci prvej svetovej vojny dochádzalo stále častejšie k prejavom nespokojnosti s veľmi ťažkými životnými podmienkami. Muži vo veku do 50 rokov museli bojovať v armáde, sedliakom boli zabavované potraviny a miestne zvony boli rekvírované pre potreby zbrojného priemyslu. Nejakú dobu po jej skončení sa mesta zmocnili jednotky Maďarskej republiky rád. Tá tu ustanovila výbor pre správu vtedajšej Ugočskej župy, do ktorej spadala aj vtedajšia Sevľuš. Na začiatku roku 1919 do mesta vstúpili rumunské vojská, ktoré uvedený výbor odstránili. V polovici roku 1919 bolo mesto pripojené k Česko-Slovensku. Počas obdobia česko-slovenskej správy, ktorá trvala takmer 20 rokov, došlo vo Vinohradive k stavebnej konjunktúre. V meste už vtedy existoval moderný hotel (hotel Royal) a pod. Roku 1925 tu bol tiež odhalený pamätník Alexandrovi Duchnovičovi.

Rozhodnutím Trianonskej zmluvy zroku 1920 bola Sevľuš až do roku 1938 súčasťou Česko-Slovenska ako piate najväčšie mesto zeme podkarpatoruskej. Dňa 30. mája 1920 do mesta vstúpila Česko-slovenská armáda. O rok neskôr sa uskutočnili malé výmeny územia v blízkosti Vynohradivu so susedným Rumunskom.

Mesto v roku 1929

Prvé voľby do miestneho zastupiteľstva v Sevľuši sa konali v roku 1923. Počas dvadsiatich rokov svojho pôsobenia sa česko-slovenská správa zasadila napr. o reformu školstva, po ktorej k niekoľkým predovšetkým cirkevným školám pribudli aj verejné školy, poskytujúce osemročné základné vzdelanie. Tie tu pôsobili od 30. rokov 20. storočia. Založená bola aj škola pre deti so zvláštnymi potrebami. Vyučovalo sa po česky alebo maďarsky. Nachádzala sa tu aj dievčenská krajčírska škola a chlapčenská kovorobnícka. Na rozdiel od väčších miest Podkarpatskej Rusi tu nedošlo k väčšiemu stavebnému ruchu. Boli vydláždené tri hlavné ulice v strede mesta. Rozšírilo sa aj pestovanie tabaku a vo Vynohradive vznikol závod na jeho spracovanie. Bola tu aj nemocnica s kapacitou cca 120 lôžok; v tom čase pôsobila ako spádová pre veľkú časť východu vtedajšej Podkarpatskej Rusi.

Synagóga

Pre rozvoj turistiky boli vyznačené trasy v okolí. V meste taktiež vznikla turistická ubytovňa.

Na začiatku 20. rokov 20. storočia bola Sevľuš jedným z mála miest na území bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorá mala zaistenú dodávku elektriny, a to predovšetkým pre potreby vtedajšieho priemyslu. Po roku 1928 tu bola postavená aj plynáreň a zriadené plynové verejné osvetlenie.

V súlade s Prvou viedenskou arbitrážou bolo mesto spolu s južnou časťou Podkarpatskej Rusi obsadené Maďarskom a v dôsledku toho opäť pripojené do Ugočskej župy. Počas vojny mnoho miestnych obyvateľov odišlo na územie ZSSR. V samotnom meste bolo v okolí miestnej synagógy zriadené geto, v ktorom v jednej chvíli prebývalo aj 12 000 Židov. Boli sem zvážení Židia z celého regiónu.

Autobusová zastávka

V roku 1944 bolo obsadené Červenou armádou a spolu s okolím pripojené k Ukrajinskej SSR. Následne bol znárodnený priemysel a reorganizované miestne podniky. Vznikla jedna veľká tehelňa a jeden veľký drevospracujúci podnik. Neskôr tu bol postavený aj kultúrny dom a kino. Na východnom okraji mesta vyrástol aj sirotinec.

V roku 1946 došlo k zmene názvu Sevľuš na súčasný Vynohradiv (Виноградів).

V roku 1965 malo mesto 18 tisíc obyvateľov a do januára 1989 stúpol počet obyvateľov na 25 663; základom vtedajšieho hospodárstva mesta bol potravinársky (konzerváreň), ľahký a rádioelektronický priemysel. Od roku 1991 je mesto súčasťou Ukrajiny.

Ulica vo Vynohradive

V roku 2022 bolo v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu prijaté rozhodnutie o zmene mena (derusifikácii) zhruba päťdesiatich ulíc, z nich tridsaťtri sa nachádzajú priamo vo Vynohradive a ďalších zhruba dvadsať v okolitých obciach, ktoré administratívne tvoria jeho súčasť.

Obyvateľstvo

V meste žije významná maďarská menšina. V roku 2001 mala 26 % všetkého obyvateľstva. Medzi používanými jazykmi dominovala ukrajinčina s 83 %; zastúpená bola aj maďarčina 13,5 % a ruština s 3,8 %.

Kultúra a pamiatky

Kaštieľ Peréniovcov

Františkánsky kláštor a kostol

Kostol Nanebovstúpenia Pána

Vo Vynohradive sídli regionálne historické múzeum (ukrajinsky: Виноградовский районный исторический музей) s predmetmi nájdenými počas niektorých archeologických vykopávok, ďalej potom regionálna knižnica a regionálna detská knižnica.

Vo Vynohradive sa nachádza Kaštieľ Peréniovcov, pôvodne fortifikačná stavba postavená šľachtickým rodom Peréniovcov z roku 1399, neskôr barokovo prestavaný na reprezentatívny kaštieľ. K nemu prilieha rozsiahly zámocký park s rozlohou 12 hektárov, ktorý zahŕňal vo svojej dobe ukážky rôznych drevín.
Synagóga, dokončená roku 1900 v secesnom štýle.
Františkánsky kláštor pri katolíckom kostole v centre mesta. Postavený bol v 15. storočí
Kostol svätej Trojice, ukrajinskej pravoslávnej cirkvi
Kostol Nanebovstúpenia Pána, rímskokatolíckej cirkvi pôvodom z 13. storočia. Stojí v samotnom strede mesta na triede Mieru. Má množstvo prvkov gotickej architektúry.
Chrám Zosnutie presvätej Bohorodice
Socha Žigmunda Peréniho, odhalená na hlavnom námestí v roku 1906, neskôr strhnutá a obnovená roku 1991. Stojí pred bývalým župným domom, kde dnes sídli maďarská stredná škola.
Zrúcanina Vynohradivského hradu (dochovaná je časť obvodových múrov) a základy bývalého františkánskeho kláštora, oboje ležia v podhorí Čiernej hory. Jedná sa o staršiu a inú stavbu, než ktorou je spomínaný kláštor v strede mesta. Hrad sa prvýkrát spomína v roku 1308. V roku 1315 ho kráľ Karol Róbert napadol a zničil. V 15. storočí areál dostali mnísi františkánskeho rádu, postavili si tu kláštor, ktorý bol obývaný až do roku 1558. Južne od ruín sa nachádza malá kaplnka zo 14. storočia.

Doprava

Mestom prechádza železničná trať Baťovo – Korolevo, na ktorú je napojená jedna z vetiev úzkokoľajnej (rozchod 750 mm) Boržavskej hospodárskej dráhy (ukrajinsky: Боржавська вузькоколійна залізниця). Mestom západo-východným smerom prechádza cesta z Berehova do Chustu a k maďarskej štátnej hranici (hraničný priechod Vylok/Tiszabecs).

Zdravotníctvo

V meste sa nachádza regionálna nemocnica.

Osobnosti

Béla Bartók (* 1881), v rokoch 1889 – 1892 býval v dome oproti kaštieľu; jeho matka pracovala ako učiteľka. Bartók tu v župnej sieni mal svoj prvý recitál.

Ján Kapistránsky, pôsobil na miestnom hrade
Alta Vášová (* 1939), slovenská spisovateľka a scenáristka

Partnerské mestá

Referencie

↑ TROŇKO, Petro. Історія міст і сіл Української РСР – Закарпатська область.. [s.l.] : Kyjev: Akademia vied Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (ukrajinčina), 2001.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vynohradiv

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Vynohradiv na anglickej Wikipédii a Vynohradiv na českej Wikipédii.

[1] TROŇKO, Petro. Історія міст і сіл Української РСР – Закарпатська область.. [s.l.] : Kyjev: Akademia vied Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (ukrajinčina), 2001.

[1]