Petr Pithart
Doc. JUDr. Petr Pithart, Dr. h. c. (* 2. január 1941, Kladno)[1] je český politik a právnik, ktorý slúžil ako predseda vlády Českej republiky (neskôr federálneho regiónu Česko-Slovenska) od 6. februára 1990 až do 2. júla 1992.[1] Taktiež bol senátorom mesta Chrudim od roku 1996 až do roku 2012 a slúžil ako prezident senátu od 8. januára 1996 až do 16. decembra 1998 a potom znova od 19. decembra 2000 až do 15. decembra 2004. 1. januára 2018 slovenský prezident Andrej Kiska udelil Pithartovi Rad Bieleho Dvojkríža II. triedy.[2]
| Petr Pithart | |
| český politik, politológ, pedagóg, prekladateľ a právnik | |
.jpg) | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 2. január 1941 (83 rokov) Kladno, Protektorát Čechy a Morava |
| Alma mater | Právniká fakulta Karlovej Univerzity v Prahe |
| Štátna príslušnosť | Česko |
| Rodina | |
| Manželka |
Drahomíra Pithartová |
| Deti | syn David, dcéra Klára |
| Odkazy | |
 | Petr Pithart (multimediálne súbory) |
Politická kariéra
upraviťPithart bol členom Komunistickej strany Československa od roku 1960, bol aktívnym počas obdobia Pražskej jari a opustil túto stranu po sovietskej invázii. Neskôr bol jeden z najviac prominentných disidentov proti komunistickému režimu a bol uväznený za jeho činy, vrátane toho, že bol jeden z prvých, ktorí podpísali Chartu 77.[3] V roku 1989 bol jedným z prominentných lídrov Občianskeho fóra, založeného na počiatku Nežnej Revolúcie. Vďaka jeho účasti na rokovaniach vedúcich k zmenám českej a slovenskej vlády bol menovaný predsedom vlády Českej socialistickej republiky.
Pithart je často charakterizovaný skôr ako filozof a mysliteľ, než taktický a charizmatický vodca. V snahe stať sa prezidentom Českej republiky vo voľbách v roku 2003 neuspel a prezidentom sa stal Václav Klaus.
V roku 1998 sa pripojil k Křesťanské a demokratické unii – Československá strana lidová. V roku 1996 bol zvolený ako senátor. Znovuzvolený bol v rokoch 2000 a 2006. V roku 2012 odišiel do dôchodku.
Životopis
upraviťV roku 1963 sa oženil so spisovateľkou Drahomírou, rodenou Hromádkovou. Jeho otcom bol námestník ministra priemyslu, veľvyslanec v Juhoslávii a neskôr vo Francúzsku Vilém Pithart, predvojnový člen KSČ väznený za vojny s nacistami, ktorý bol po roku 1970 perzekvovaný za protest proti okupácii Československa u prezidenta de Gaulla.
Spolu s Milanom Othálom a Petrom Příhodou napísal pod pseudonymom PODIVEN knihu Češi v dějinách nové doby, v ktorej jej autori spochybňovali niektoré mýty českých moderných dejín, napríklad okolo českého národného obrodenia, vzniku moderného českého národa či povojnovom vysídlení Nemcov z Československa. Niektorí historici, napríklad historička Věra Olivová, hodnotia knihu kriticky ako nahliadanie na dejiny prizmatom univerzalistického katolicizmu, spochybňujúceho samotný vznik československého štátu a jeho predstaviteľov Masaryka a Beneša.
Niektoré svoje samizdatové diela napísal pod pseudonymom J. Sládeček.
Od roku 1990 a po svojom vládnom angažmáne pôsobil znovu od roku 1994 ako docent Právnickej fakulty Karlovej Univerzity vedúci Katedry politológie a sociológie. V medziobdobí 1992 až 1994 pôsobil na Stredoeurópskej univerzite v Prahe.
Bol dlhoročným predsedom Spoločnosti Bernarda Bolzana, ktorá sa od 90. rokov venovala podpore česko-nemeckých vzťahov.
Ocenenia
upraviť- 1991: Cena Františka Kriegla „Za občiansku statočnosť“ od Nadácie Charty 77
- 1997: Čestná medaila TGM, ktorú mu ako predsedovi senátu udelilo Masarykovo demokratické hnutie, 14. september 1997
- 2004: Rad čestnej légie IV. trieda – dôstojník, francúzska vláda
- 2004: Čestný odznak Za zásluhy o Rakúsku republiku, rakúska vláda
- 2004: Rad za zásluhy Poľskej republiky
- 2010: Umelecká cena česko-nemeckého porozumenia
- 2013: Internationaler Adalbert-Preis
- 2018: Rad Bieleho dvojkríža II. triedy – udelil slovenský prezident Andrej Kiska[2]
- 2023: Rad bieleho leva – udelil český prezident Petr Pavel[4]
Bibliografia
upraviť- Obrana politiky (Panorama 1990; Academia 2005)
- Osmašedesátý (Rozmluvy 1990)
- Dějiny a politika: Výbor z esejistiky (Prostor 1991)
- Po devětaosmdesátém: Kdo jsme? – Mezi vzpomínkami a reflexí: Texty z let 1992 – 1996 (Doplněk 1999)
- Češi v dějinách nové doby (Rozmluvy 1992; Academia 2003)
- Devětaosmdesátý (Academia 2009)
- Ptám se, tedy jsem: Rozhovor s Martinem T. Zikmundem (Portál 2010)
- Po Devětaosmdesátém. Rozpomínání a přemítání (Academia 2015)
- Osmašedesátý, komentované vydání (Academia 2019)
Referencie
upraviť- ↑ a b Petr Pithart [online]. Praha: Úřad vlády České republiky, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
- ↑ a b TASR. Prezident pri príležitosti 25. výročia vzniku SR ocenil 25 osobností. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-01-01. Dostupné online [cit. 2023-11-04].
- ↑ Petr Pithart (1941). Paměť národa (Praha: Post Bellum : Český rozhlas : Ústav pro studium totalitních režimů). Dostupné online [cit. 2023-04-23].
- ↑ TASR. Pavel prvýkrát rozdal vyznamenania, ocenenie udelil aj Štefánikovi. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-10-28. Dostupné online [cit. 2023-10-29].
Literatúra
upraviť- KLUSÁKOVÁ, Jana; PITHART, Petr. Nadoraz : ...o Havlovi, Klausovi, Mečiarovi a revoluci, která požírá své děti. 1. vyd. Praha : PRIMUS, 1992. 111 s. ISBN 80-85625-03-2.
- TŘEŠTÍK, Michael. Kdo je kdo : osobnosti české současnosti : 5000 životopisů. 5. vyd. Praha : Agentura Kdo je kdo, 2005. 775 s. ISBN 80-902586-9-7.
- HLAVÁČEK, Petr; KYSELA, Jan. Demokracie a občanské ctnosti : k životnímu jubileu Petra Pitharta. první. vyd. Praha : Academia, 2021. 830 s. ISBN 978-80-200-3191-4.
- PROCHÁZKOVÁ, Andrea; PITHART, Petr. Podnik s nejistým koncem : knižní rozhovor s Petrem Pithartem. první. vyd. Praha : Academia, 2022. 558 s. ISBN 978-80-200-3355-0.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Petr Pithart
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Petr Pithart na anglickej Wikipédii a Petr Pithart na českej Wikipédii.