Mikrogravitácia
Mikrogravitácia (z gréckeho mikros = malý) je malá až zanedbateľná gravitácia. Niekedy sa stotožňuje s bezváhovým stavom. Obvykle sa pod pojmom mikrogravitácia rozumie zrýchlenie od približne 0,01 g až po niekoľko milióntin g. Normálne priemerné gravitačné zrýchlenie na Zemi je približne 9,8 m/s2, čiže 1 g.
Mikrogravitáciu v okolí Zeme je možné dosiahnuť pomocou voľného pádu. Keby teleso voľne padalo na Zem v prostredí bez atmosféry, počas pádu by sa nachádzalo v dokonalom bezváhovom stave. Nakoľko Zem obklopuje atmosféra, ktorá kladie každému padajúcemu telesu odpor, v skutočnosti sa teleso padajúce voľným pádom môže nachádzať len v stave mikrogravitácie. V zemskej atmosfére sa mikrogravitácia môže dosiahnuť napríklad na palube lietadla lietajúceho po balistickej dráhe. Takto dosiahnutá mikrogravitácia je však pomerne veľká (okolo 0,01 g) a môže fungovať len veľmi krátky čas (cca 30 sekúnd, potom musí lietadlo opäť začať stúpať). Najefektívnejšie z hľadiska výskumu mikrogravitácie je dosiahnuť mikrogravitáciu na palube nejakého telesa na obežnej dráhe okolo Zeme. Na tento účel boli vyvinuté orbitálne laboratóriá, napríklad Skylab, Saľut, Spacelab a Spacehab. Teleso obiehajúce okolo Zeme sa nachádza v stave tzv. dynamickom stave beztiaže. To znamená, že gravitačné a odstredivé sily sú vyrovnané. Dokonalý bezváhový stav však nie je možné v reáli dosiahnuť, pretože na vesmírnu loď alebo stanicu pôsobia rôzne ďalšie faktory – odpor atmosféry, jeho rotácia, manévrovanie, tlak slnečného žiarenia, pohyby posádky a nákladu. Namiesto bezváhového stavu je teda vesmírna loď alebo orbitálna stanica v stave mikrogravitácie.
V mikrogravitácii sa študujú vlastnosti látok, chemických, fyzikálnych a biologických procesov (napr. voda nadobúda v mikrogravitácii guľový tvar, takisto aj plameň), fyziológia človeka a vyrábajú sa látky, ktoré na povrchu Zeme nie je možné vyrobiť, napríklad väčšie a kvalitnejšie polovodičové kryštály.
