Francis Poulenc
Francis Poulenc (* 7. január 1899, Paríž, Francúzsko – † 30. január 1963, tamtiež) bol francúzsky hudobný skladateľ a klavirista, jeden z členov tzv. Parížskej šestky.
| Francis Poulenc | |
| francúzsky hudobný skladateľ | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 7. január 1899 Paríž, Francúzsko |
| Úmrtie | 30. január 1963 (64 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Skupina | Parížska šestka |
| Odkazy | |
 Francis Poulencmultimediálny obsah na commons | |
Životopis
upraviť
Narodil sa v rodine bohatých farmaceutických magnátov (farmaceutická firma založená jeho predkami existuje dodnes). Jeho matka bola talentovaná amatérska klaviristka a postarala sa o synovo základné hudobné vzdelanie. Vďaka bohatému rodinnému zázemiu mu bolo umožnené študovať klavírnu hru u prominentného španielskeho virtuóza Ricarda Viñesa. Hudobnú skladbu však Poulenc v tomto období neštudoval.
V 18-ich rokoch zložil ako samouk svoju prvú skladbu Rapsodie Nègre pre barytón a orchester, ktorá vyvolala v Paríži senzáciu. Rodičia, ktorí zomreli v rokoch 1916 a 1917 sa tohto úspechu už nedožili. V roku 1918 bol Poulenc je povolaný do armády, kde zotrval do roku 1921.
V januári 1920 pomenoval hudobný kritik Henri Collet Poulenca a jeho piatich priateľov-skladateľov Parížska šestka. Tento termín sa okamžite ujal a používa sa dodnes. V roku 1921 skladateľ začal pociťovať, že sa potrebuje zdokonaliť v skladateľskej technike a vyhľadal Charlesa Koechlina, ktorý nebol známym skladateľom, ale bol v Paríži uznávaný ako učiteľ. Poulenc ho navštevoval tri roky, počas ktorých sa zdokonaľoval najmä v harmónii.
Významným pre Poulencov život i jeho tvorbu bol rok 1935, kedy pri autonehode tragicky zahynul jeho blízky priateľ Pierre-Octave Ferroud. Poulenc bol z udalosti otrasený. Táto tragédia viedla k tomu, že sa zúčastnil púte k čiernej rocamadourskej Madonne. Po tomto zážitku sa vrátil späť ku svojej katolíckej viere. V ďalšej fáze tvorby zložil množstvo duchovných vokálnych skladieb.
V rokoch 1953 – 1956 Poulenc zložil svoje najrozsiahlejšie dielo – operu Dialógy karmelitánok. Medzi jeho posledné diela patria hobojová a klarinetová sonáta. Poulenc náhle zomiera v roku 1963 na srdcový infarkt v Paríži, kde je aj pochovaný.
Osobnosť
upraviťPoulenc bol človek zvláštneho vtipu a duchaplnosti. Výzorovo pôsobil komicky a dokonca sa i podobal na jedného vtedajšieho francúzskeho komika. Jeho súkromný život bol pestrý. Poulenc bol homosexuál a netajil sa tým.[1]. Jeho prvým dlhodobým partnerom bol maliar Richard Chanlaire. Vzťahy s ďalšími mužmi (medzi inými s barytonistom Pierrom Bernacom, pre ktorého napísal niekoľko diel), zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Mal však vzťahy i so ženami, zamýšľal sa oženiť s dlhoročnou priateľkou Raymonde Linossierovou, čomu však zabránila jej smrť.
Poulencov život ovplyvnilo niekoľko tragédií, pri ktorých prišiel o blízkych priateľov, najprv o spisovateľa Raymonda Radigueta, ktorý zomrel na týfus, a neskôr skladateľa Pierre-Octava Ferrouda, ktorý zahynul pri autonehode. Tieto tragické udalosti Poulenca mimoriadne silno poznačili, čo nakoniec viedlo k tomu, že sa obrátil na katolícku vieru, ktorú stratil v mladosti. To sa odrazilo i na skladateľovej tvorbe. V roku 1950 sa hudobný kritik Claude Rostand vyjadril o Poulencovi, že je to „napoly chuligán, napoly mních“ ("le moine et le voyou"). Tento výrok sa okamžite vžil a dnes sa nezabudne pripomenúť v žiadnej Poulencovej biografii. Upozorňuje totiž na zvláštnu polarizáciu skladateľovej osobnosti i jeho diela.
Charakteristika tvorby
upraviťSpomínané dve kontrastné stránky skladateľovej osobnosti sa odrazili i na jeho tvorbe – na jednej strane zanechal množstvo odľahčených klavírnych skladieb a sonát, na druhej strane hlboké a ambiciózne vokálne hudobné diela. Štýlovo má najbližšie ku neoklasicizmu, bol skôr konzervatívny a na rozdiel od kolegov Parížskej šestky sa dôslednejšie pridržiaval diatoniky. Vo všetkých oblastiach tvorby nemožno prehliadnuť jeden fakt – nezvyčajne bohatú melodickú invenciu. Poulenc, ktorý nemal klasické skladateľské vzdelanie priniesol do francúzskej hudby nové a pôvodné melódie, nadhľad, vtip a eleganciu. Časom si vybudoval ustálené harmonické postupy a používal harmonické prechody príznačné pre jeho skladby. Charakteristické sú najmä nečakané modulácie o pól tóna nižšie, ktoré neskôr u neho prerástli až do akéhosi manierizmu. Rád skladal diela pre klavír, na ktorom sám ako interpret vynikal, a tiež vokálne diela. Na rozdiel od väčšiny skladateľov mal vo väčšej obľube dychové nástroje než sláčikové. Názory kritikov na Poulencovú tvorbu sa dodnes výrazne rozchádzajú. Niektorí ho odmietajú brať vážne a tvrdia, že jeho diela hraničia s gýčom, zatiaľ čo iní ho považujú za najnadanejšieho a najprínosnejšieho člena Parížskej šestky.
Dielo
upraviťPoulenc je dnes najčastejšie interpretovaný v súvislosti s jeho zborovou tvorbou. Zaujímavými dielami sú tiež jeho tri opery, medzi ktoré patrí aj jeho najrozsiahlejšie dielo Dialógy karmelitánok. Opery nie sú uvádzané často, i keď podľa niektorých ide o najlepšie francúzske opery 20. storočia (v roku 2007 však boli opery Ľudský hlas a Prsia Tirésiove uvedené na doskách Státní opery Praha). Z orchestrálnej tvorby sú cenné koncerty, z ktorých vyniká najmä Koncert pre dva klavíre a orchester d-mol. Majstrovským dielom je trojica sonát – pre flautu, klarinet a hoboj, ktoré patria k ťažiskovému repertoáru týchto nástrojov. Pôvabné sú taktiež ďalšie diela Poulencovej komornej tvorby, medzi inými Trio pre hoboj, fagot a klavír.
Klavírna tvorba
upraviť- Trois mouvements perpétuels, FP 14 (1918)
Komorná tvorba
upraviť- Trio pre hoboj, fagot a klavír, FP 43 (1926)
- Sonáta pre husle a klavír, FP 119 (1942 – 1943)
- Sonáta pre flautu a klavír, FP 164 (1956 – 1957)
- Sonáta pre klarinet a klavír, FP 184 (1962)
- Sonáta pre hoboj a klavír, FP 185 (1962)
Orchestrálna tvorba
upraviť- Concert champêtre pre čembalo a klavír, FP 49 (1928 – 1929)
- Koncert pre dva klavíry a orchester d-mol, FP 61 (1932)
- Koncert pre organ, sláčikový orchester a tympany g-mol, FP 93 (1938)
- Klavírny koncert cis-mol, FP 146 (1949)
Balet
upraviť- Abaude, choreografický koncert pre klavír a 18 nástrojov, FP 51 (1929)
Zborová tvorba
upraviť- Omša g-mol, FP 89 (1937)
- Salve Regina, FP 110 (1941)
- Gloria, FP 177 (1959 – 1960)
Opera
upraviť- Prsia Tirésiove, FP 125 (Les mamelles de Tirésias) (1939 – 1944)
- Dialógy karmelitánok, FP 159 (Dialogues des Carmélites) (1953 – 1956)
- Ľudský hlas, FP 171 (La voix humaine) (1958)