Charitky
Charitky (v gréckej mytológii) resp. Grácie (v rímskej mytológii) (gr. Χάριτες - Charites, lat. Gratiae) boli starogrécke (resp. starorímske) bohyne pôvabu a krásy, dcéry najvyššieho boha Dia a ókeanidy Eurynomy.
Pôvod
upraviťIch pôvod však nie je jednoznačný; podľa niektorých starogréckych autorov boli potomkami boha Helia a najády Aigly alebo boha Dionýza a bohyne Afrodity. Rovnako nepanuje zhoda ani v otázke ich počtu; všeobecne sa udávajú tri: Aglaia („Skvejúca sa“), Eufrosyné („Potešujúca srdce“) a Tália („Kvetonosná“). Zrejme k nim patrili aj Charis - manželka boha Hefaista, pomocníčka bohyne Athény, a Pasitea (Pásitheá) - manželka boha Hypna.
Medzi bohmi i ľuďmi boli všeobecne obľúbené - rozdávali radosť a láskavosť, pomáhali skrášľovať život. Podľa mýtov stáli na počiatku všetkého milého a pekného a im vďačili dievčatá i chlapci za svoju krásu. Gréci, rovnako ako Rimania, im stavali chrámy a oltáre. Aj v ľudovej slovesnosti sa ujal výraz „Tri Grácie“ vystihujúci skutočnosť, že málokedy žili osamote, väčšinou tvorili spoločnosť olympským bohom, napr. pri ich hostinách („...bielonohé devy oblečené v kvetoch, chytali sa za ruky a tancovali nevídané tance.“)[1]. Afrodita bola vďaka nim vždy krásna, svieža a veselá.
V boiótskom meste Orchomenos od nepamäti existoval kult charitiek, ktorý sa prejavoval uctievaním posvätných kameňov. Na ich počesť sa tu každoročne slávil sviatok Charitézií sprevádzaný hudbou, tancom a obdarovávaním sladkými koláčikmi.
Charitky v umení
upraviťCharitky sú od najstarších čias všeobecne obľúbeným výtvarným námetom. Ich podoba sa však časom menila: v staršom umení sú krásne oblečené, neskôr nahé. Spravidla sa držia za ruky akoby sa chystali do tanca.
Z antiky existuje množstvo váz s ich vyobrazením. Veľmi známy je freskový obraz Tri Grácie z Pompejí (dnes v Národnom archeologickom múzeu v Neapole). Rovnako nepreberné je množstvo antických sôch; z nich k jedným z najvýznamnejších patrilo mramorové súsošie zo začiatku 5. stor. pred Kr. (dielo bližšie neznámeho umelca Sókrata, menovca slávneho filozofa), ktoré stálo pred vchodom na aténsku Akropolu a stalo sa predlohou viacerých neskorších kópií.
I novovekí umelci sa radi inšpirovali námetom troch starogréckych bohýň. Z takmer z každej umeleckej epochy je známych viacero diel s tematikou Troch Grácií; každá je prehliadkou dobového vkusu a ideálu ženskej krásy. Z maliarskych diel sú známe Tri Grácie Raffaela Santiho z rokov 1504 - 1505 (Musée Condé v Chantilly), Tri Grácie s Merkúrom od Tintoretta (Dóžov palác v Benátkach) či tri obrazy flámskeho maliara P. P. Rubensa (za najlepší je považovaný obraz z roku 1635 v madridskom Prade).
Nádherné vyobrazenia troch mladých žien v objatí poskytujú i sochárske práce: napr. známe súsošie Antonio Canova z roku 1811 v petrohradskej Ermitáži, Tri Grácie s Erotom od dánskeho umelca Bertela Thorvaldsena z rokov 1817 - 1819 v Thorvaldsenovom múzeu v Kodani; v parížskom Louvri je vystavené súsošie Troch Grácií francúzskeho renesančného umelca Germaina Pilona slúžiace ako držiak kovovej schránky na uloženie srdca kráľa Henricha II. Krásne vyobrazenie Troch Grácií poznáme i z našich končín - na južnej Morave v Lednicko-valtickom areáli stojí Chrám Troch Grácií (v skutočnosti ide o kolonádovú stavbu na polkruhovom pôdoryse) s rovnomenným klasicistickým súsoším z roku 1820 (dielo Leopolda Fischera).
S motívom Grácií sa v umení stretávame i v iných dielach, kde tvoria súčasť celkovej kompozície, napr. Botticelliho Primavera.
Galéria diel
upraviť-
Nicolas Cordier, Tri Grácie, 1609, mramor, Louvre, Paríž. Kópia rímskeho súsošia z 2. stor. pred Kr.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charitky
Referencie
upraviť- ↑ Jan Parandowski: Mytológia. Bratislava, Tatran 1980
Zdroje
upraviť- V. Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava, 1980
- J. Parandowski, Mytológia, Tatran, Bratislava, 1980