Edmund Viliam Téry
MUDr. Edmund Viliam Téry (* 4. júl 1856, Beba Veche (dnes Rumunsko – maďarsky Óbéba) – † 11. september 1917, Budapešť) bol uhorský lekár-chirurg, horolezec, organizátor a propagátor turistiky.
| Edmund Viliam Téry | |
| uhorský lekár, horolezec, organizátor a propagátor turistiky | |
 | |
| Rod. meno | Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker |
|---|---|
| Narodenie | 4. júl 1856 Beba Veche (maďarsky Óbéba), Rakúsko-Uhorsko |
| Úmrtie | 11. september 1917 (61 rokov) Budapešť, Rakúsko-Uhorsko |
| Alma mater | Univerzita v Budapešti |
| Profesia | lekár |
| Odkazy | |
| Commons |  Edmund Viliam Téry |
Život
Narodil sa 4. júla 1856 ako Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker v rodine Jozefa Rickera z Rakúska, ktorý pracoval na óbébskom statku baróna Sinu a v roku 1862 si nechal pomaďarčiť meno na Téry. Mladý Edmund Viliam (po maďarsky Ödön Vilmos) ukončil Gymnázium v Miškovci, kde zmaturoval. Medicínu študoval na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity. Ako študent pracoval v samovzdelávacom a podpornom spolku medikov. V budínskej nemocnici Sv. Jána smeroval k chirurgii, ovplyvnený prednáškami dr. Jozefa Fodora si však zaumienil dosiahnuť kvalifikáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Popri štúdiu ako dobrovoľník absolvoval aj vojenskú službu. 7. novembra 1876 sa oženil s Emíliou Mészárosovou, dcérou ministerského radcu dr. Ferenca Mészárosa. Vojenskú službu ukončil 1. októbra 1877. Začal pracovať aj na vedeckom ústave univerzity, urobil aj skúšky na hlavného vojenského lekára. Vysokoškolský diplom získal 5. apríla 1879, nastúpil dráhu praktického lekára. V školskom roku 1879/80 pracoval u profesora Jozefa Kovácsa, kde získal aj diplom chirurga. V roku 1879 sa uchádzal o uvoľnené miesto banského lekára v Štefultove (dnes súčasť Banskej Štiavnice), ktoré aj získal 28. novembra 1880[1].
Od apríla 1884 pre spory s miestnymi funkcionármi Téry prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od 17. júna 1890 prakticky až do svojej smrti. Práca bola spojená s mnohým cestovaním, ale to mu vyhovovalo, pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné krásy takrečeno celej vtedajšej uhorskej krajiny, no najmä Slovenska. K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime 1916 a 1917, sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej prvej svetovej vojny, na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti 11. septembra 1917.
Dielo
Doktor Téry sa hneď po príchode na Štiavnicko stal významným činiteľom tamojšej spoločnosti. Gróf Filip Coburg, majiteľ neďalekého kaštieľa vo Svätom Antone a vlastník celého Sitnianskeho panstva ho vymenoval za svojho osobného lekára i lekára panstva. Svojou nezištnou prácou a sociálnym cítením sa stal obľúbencom baníckej chudoby, ktorej položenie verejne a ostro pranieroval. Pomáhal kde mohol a keď nestačili lekárske prostriedky, odhaľoval za pomoci tlače (najmä v Orvosi Hetilap, 1883) biedu robotníckych rodín v kraji pod Sitnom, sociálne príčiny ich chorôb, no aj mieru zavinenia panujúceho spoločenského poriadku.
Ako výskumník sa venoval výskumu kiahní i rubeoly a ich výskytu u baníkov nielen v štiavnickom rudnom revíri, ale aj v zahraničí, najmä v nemeckých mestách v Sasku i českej Příbrami[2].
Založil tzv. Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty, ktorého hlavným poslaním bola syntéza zdravého športového vyžitia s poznávaním prírodných krás. Propagoval najmä Štiavnické vrchy a iné slovenské horstvá, predovšetkým Vysoké Tatry. Gróf Filip Coburg v roku 1886 dal na Téryho podnet filagóriu na Sitne (dnes rozhľadňa) – ktorá od roku 1852 ležala po zásahu blesku v ruinách – zrekonštruovať a zrekonštruovanú daroval Sitnianskemu turistickému klubu v Banskej Štiavnici.
19. decembra 1885 získal aj kvalifikáciu profesora pre strednú lekársku a zdravotnú školu. Viac rokov bol lekárom mestského divadla. Dlhé roky pôsobil ako vládny komisár pri rigoróznych skúškach.
Dr. Téry bol aj významným výkonnostným horolezcom, ktorý uskutočnil viacero tatranských prvovýstupov. S jeho menom sa spája nielen pomenovanie významnej chaty vo Vysokých Tatrách, ale aj názvy štítov a aj Sitnianskych brál, či výstupových ciest na ne.[3] V Tatrách vzbudil pozornosť svojimi prvovýstupmi najmä na Prostredný hrot a Pyšný štít, neskôr na Lomnický štít. Široký sutinový žľab spod Sedielka pod Lomnickým štítom do Malej Studenej doliny sa dodnes volá „Téryho kuloár“.
Ako redaktor časopisu Turisták lapja Téry venoval široký priestor príspevkom s tatranskou tematikou. Zasadzoval sa proti aktivitám veľkostatkárov v tatranskom regióne. Veľa pozornosti venoval otázkam horskej vodcovskej služby, zasiahol do polemiky o zmysle horolezectva, či o potrebe reorganizácie záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Téry sa venoval aj fotografovaniu a v prvých ročníkoch vyššie spomenutého časopisu uverejnil mnoho vlastných snímok.
Edmund Téry bol jedným z prvých propagátorov výškového meteorologického observatória vo Vysokých Tatrách. Jeho najväčším a najtrvalejším organizačným úspechom bolo presadenie chaty nad jazerným stupňom Malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách, ktorú pomenovali na počesť svojho ideového tvorcu a ktorá od 21. augusta 1899 slúži verejnosti dodnes ako Téryho chata.
Jeho neskresľované informácie o žalostnom stave verejného zdravotníctva na vidieku, aj neskoršie kritické správy o priebehu boja s infekčnými chorobami a od roku 1914 o katastrofálnej hygiene vo vojenských zajateckých táboroch naďalej popudzovali vrchnosť, ale koniec-koncov si predsa len vynútili aj nápravné opatrenia.
Ocenenia
14. júna 1913 obdržal na základe odporučenia Ministerstva obrany vysoké Uhorské vyznamenanie „Železný kríž III. triedy“.
Referencie
Literatúra
- Oľga Kuchtová: Dr. Téry a Sitno, in: Zborník múzea vo Svätom Antone, roč. 16, 2004, s. 183-190 – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
- kol.: Hippokrates v Štiavnici, vyd. 2012
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Edmund Viliam Téry
