Wikipédia

Eduard Kohout

český herec
Verzia z 18:08, 1. september 2014, ktorú vytvoril 78.141.93.194 (diskusia)

Eduard Kohout, vlastným menom František Eduard Kohout, (* 6. marec 1889, České Budějovice – † 25. október 1976, Praha) bol český herec, desaťročia bol jedným z protagonistov činoherného súboru Národného divadla v Prahe, kde bol v angažmán v rokoch 1916 až 1960, kedy odišiel do dôchodku, ale hosťoval tu takmer do svojej smrti. Vystupoval aj vo filme, v rozhlase a v televízií.

Eduard Kohout
Narodenie 6. marec 1889
České Budějovice, Česko
Úmrtie25. október 1976 (87 rokov)
Česko Praha, Česko
Povolaniečeský herec
Ostatné ocenenia
Zaslúžilý umelec (1953), Národný umelec (1968)

Divadlo

Narodil sa v Českých Budějoviciach ako syn stolára. Počas štúdií na reálke v Plzni ho priviedol profesor Jaroslav Hurt k láske k divadlu. Študiá nedokončil, v roku 1906 odišiel k divadelnej spoločnosti A. Šípkovej. Do roku 1909 prešiel radom spoločností (Šípková, Totter, Grossová, Zöllner). Jeho talent rozpoznal Vendelín Budil, ktorý ho prijal v roku 1909 do Mestského divadla v Plzni. Tu pobudol Kohout štyri sezóny do r. 1913, práve V. Budil sa stal Kohoutovým vzorom, od neho prevzal veľké dramatické gesto, vzrušený výraz hlasu a neskoro romantické rysy herectva. Potom hral Kohout rok v Intímnom divadle na Smíchove. Medzi rokmi 1914 - 1916 bol členom Vinohradského divadla.

Od roku 1916 zakotvil vďaka Jaroslavovi Kvapilovi v Národnom divadle, kde sa zakrátko stal protagonistom shakespearovských hier. Práve v medzivojnovom období dokázal tragickým Shakespearovým (Hamlet) a Sofoklovým (Oidipus) postavám vtlačiť pečať vtedajšej povojnovej mládeže s jej pocitmi prežitého zla. Vytvoril tu cez sto postáv svetovej i českej drámy.

Jeho herecká dráha prešla zložitým vývojom, zo začiatku stvárňoval svoje úlohy v štýle psychologického realizmu, neskôr sa cez impresionizmus dostal k expresionizmu. Svoj herecký prejav dokázal postupne utlmiť, stal sa civilný až vecný. Eduard Kohout dokonale ovládal svoj hlboký sýty hlas, bol majstrom intonačného prejavu, v ktorom dokázal byť jedinečný a na prvé počutie poznateľný. Do dejín českého divadelníctva vstúpila jeho spolupráca s režisérmi Karlom Hugo Hilarom, Jiřím Frejkom a Karlom Dostalom pred 2. svetovou vojnou.

Bol označovaný „lyrikom českého javiska“, jeho kolegovia ho najčastejšie častovali titulom „Herecký knieža z Kampy“ alebo „Majster z Kampy“, „Básnik medzi hercami“ a neskôr ako „Umelec nestarnúci“. Svoje zdravie upevňoval každodenným cvičením a neustálou fyzickou a duševnou aktivitou. V roku 1975 boli vydané jeho autobiografické spomienky pod názvom Divadlo neb Snář.

Medzi množstvom jeho úloh vynikli postavy divadelnej klasiky (Sofokles, Shakespeare, Goethe, Shaw), ale Kohout sa dokázal preladiť aj do komorných lyricky postavených komických úloh (Goldoni). Bol tiež vynikajúcim recitátorom, jeho doménou bola česká medzivojnová poézia (Konstantin Biebl, Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert) a starofrancúzske piesne.

Film

Eduard Kohout po prvýkrát vystúpil pred filmovou kamerou v nedochovanom filme spoločnosti Illusion - Pan profesor, nepřítel žen. Z nemých filmov Eduarda Kohouta sa dochoval iba milostný príbeh Děvče z tabákové továrny (1928). Zvukový film dal Kohoutovi vyniknúť najčastejšie v okrajových alebo vedľajších úlohách, ale aj tie zahral s precíznym prejavom blízkym jeho divadelnému prejavu.

Hrával rôzne vyšinutých ľudí - bláznov, stroskotancov, barónov či svetákov, občas pánov z lepšej spoločnosti. Známa je napr. postava Ferdinanda Korandu, ktorý si vo filme Batalion (1937) o sebe myslí, že je šľachtický ľavoboček, do istej miery sa mu podobá duševne chorý Vilém Balvín v Kouzelném domě (1939), ale i čudácky Artuš Fabian z Kohoutovej najvýraznejšej filmovej úlohy v Turbíne (1941). Kohout vynikol aj ako barón Maras v Tanečnici (1943) alebo Jiří z filmu Kluci na řece (1944), po ktorom túži jeho matka, keď jej syn utiekol do sveta.

Po 2. svetovej vojne ho režiséri často využívajú na stvárnenie menších historických postáv (filmy Mikoláš Aleš, Z mého života, Revoluční rok 1848 - císár Ferdinand V., Velké dobrodružství). Českého šľachtica a dvorana Lefla z Lažan stvárnil vo dvoch dieloch „husitskej“ trilógie Otakara Vávru Jan Hus a Proti všem. Známa je Kohoutova postava účtovného revízora Zelinku z kriminálky 105 % alibi (1959) alebo radca z rozprávky Princezna se zlatou hvězdou (1959). K dvom podobným úlohám sa prepožičal vo filmoch Karla Zemana, hral generála v Ukradnutej vzducholodi (1966) a veliteľa pevnosti v Barónovi Prášilovi (1961). Naposledy sa Eduard Kohout objavil na filmovom plátne vo filme Akce v Istanbulu (1975).

Televízia, rozhlas, gramoplatne

Eduard Kohout veľmi často vystupoval v rozhlase a od založenia televízie r. 1953 i v tomto médiu. Česko-slovenská televízia uviedla napr. inscenácie Prodej, Hodinářská romance, Polka jede do světa, Rozkošné odpoledne, Mlynářka z Granady, v ktorých E. Kohout uplatnil svoje neobyčajné majstrovstvo. V archívoch i domácnostiach leží rad gramofónových platní s Kohoutovým hlasom. Eduard Kohout prepožičal svoj hlas aj animovanému filmu Jiřího Trnku Staré pověsti české (1952).

Ocenenia a tituly

Eduard Kohout bol poctený radom cien a vyznamenaní. Za úlohu Hamleta dostal v r. 1927 Národnú cenu, za dovtedajšiu tvorbu získal tú istú cenu i v r. 1939. V roku 1953 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1968 i titul národný umelec, ktorý práve jemu patril podľa zásluhy. V roku 1963 mu bol udelený Rad práce.

Eduard Kohout zomrel vo veku 87 rokov a bol pochovaný na vyšehradskom Slavíne.

Významné divadelné úlohy

Filmografia [pozn 1]

Nemý film
Zvukový film

Poznámky

  1. ↑ Televízne úlohy nie sú vzhľadom na neúplnosť prameňov uvedené.

Literatúra

Externé odkazy

Zdroj

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eduard Kohout na českej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Kohout&oldid=5850384“